O dotáciách do športu a kultúry vieme primálo. Zistiť kto, kedy, na čo a koľko peňazí dostal, vôbec nie je jednoduché. Riešením by bolo automatické zverejňovanie.
Koľko peňazí dáva štát na divadlá a koľko na šport mladých? Koľko na značkovanie turistických trás a koľko na umelecké preklady? Je to veľa alebo málo? Aké sú prínosy verejnosti z Budmeríc, podpory reprezentácie v pretláčaní rukou alebo v uvedení filmovej Báthoryčky?
Odpovede na tieto otázky si vyžadujú dobrú dostupnosť informácií o poskytovanej podpore a pravidelné vyhodnotenie jej zmysluplnosti a efektívnosti. Ani jedno z toho momentálne štát nerobí dobre.
Diskusia o Budmericiach odzrkadľuje nejasné pravidlá vyhodnocovania v kultúre a zotrvačnosť v zabehnutých dotačných schémach. Dnes sa z pohľadu štátu aj umelci, aj športovci hrabú na svojich pieskoviskách, pričom nie je vôbec jasné, či sú vymedzené dobre a hrajú sa na nich tí, ktorí prinášajú spoločnosti najviac.
Komplikované nahrádzanie štátu
Takúto diskusiu nie je možné mať bez kvalitných faktov, preto od októbra minulého roku pracujeme na webstránke, ktorá prehľadne sprístupní poskytnuté dotácie v športe a kultúre od roku 2004. Veríme, že takýmto zverejnením vyvoláme lepšiu kontrolu, informovanejšiu diskusiu o tom, čo a ako by sme mali v športe a kultúre sponzorovať.
Suplovanie informačnej úlohy štátu nebolo jednoduché – napriek tomu, že naša stránka je založená výlučne na už existujúcich štátnych dátach, nijaké z nich sa nedali prevziať a hneď použiť.
Aby sme ich získali, museli sme osloviť niekoľko verejných inštitúcií (predovšetkým ministerstvo kultúry a školstva) so žiadosťou o zoznam – kto, kedy, na čo a koľko dotácií dostal. Pri získavaní týchto zoznamov sme objavili štyri „zákonitostí“ verejných dát:
1. Inštitúcie nevedia, aké dáta majú (alebo kde sa nachádzajú).
Príkladom je ministerstvo kultúry, ktoré sme o rozpočty jeho príspevkových organizácií (v zásade nepriame dotácie) za rok 2004 žiadali trikrát.
Prvýkrát bola naša žiadosť nezodpovedaná, druhýkrát nám ministerstvo oznámilo, že požadovanú informáciu nemá, a až na tretíkrát sme sa dozvedeli, že údaje asi sú vo výročnej správe ministerstva. Ak samotné inštitúcie nevedia, aké údaje majú, ako môžeme očakávať zmysluplnú diskusiu, či už od úradníkov, alebo od verejnosti?
2. Štátne dáta majú rady papier.
Inštitúcie môžu dáta mať a vedieť, kde sú, to však neznamená, že budú elektronické. Na ministerstve školstva takto papierovo skladujú vyúčtovania športových dotácií za roky 2005 až 2009 v celkovej hodnote asi 150 miliónov eur. Ak sme dáta naozaj chceli použiť, museli sme ich prácne naskenovať a prepísať do našej databázy 5328 záznamov.
3. Ani elektronické dáta nemusia byť zrozumiteľné.
Elektronické dáta majú rôznu podobu – stretnete sa s pre nezasväteného nejasnou štruktúrou alebo zaheslovanými pdf súbormi, z ktorých je zakázané kopírovať. Tabuľka s logicky oddelenými stĺpcami je zriedkavým javom. Logicky štruktúrované, verejne dostupné a exportovateľné dáta nemá nikto. Dáta tvoria úradníci pre (iných vybraných) úradníkov.
4. To, že inštitúcie majú dáta, neznamená, že ich dostanete bez dupkania.
Inštitúcie sa svojimi dátami lúčia nerady – vyše mesiaca nám trvalo získať požadované dáta od ministerstva kultúry. Audiovizuálny fond pracujúci s rovnakým systémom ako ministerstvo kultúry nám ich zaslal za jeden deň.
Liek pre verejné dáta
Na tieto štyri neduhy, a to nielen v športe a kultúre, sa žiada jedno riešenie – automatické zverejňovanie zbieraných dát tak, aby boli dostupné, opakovane používané a ďalej šíriteľné (takzvané open data).
Automatické zverejňovanie v prvom rade mení mentálne nastavenie – z dát vytváraných pre internú potrebu úradov sa stávajú verejné dáta, ktoré aj inštitúcie využívajú pre vlastnú agendu.
Prvým krokom by malo byť vytvorenie katalógu informácií, ktorými verejné inštitúcie disponujú a pravidelne sa aktualizujú. Následne by mali byť verejnosťou vytypované cenné dáta, ktoré by mali byť prioritne sprístupnené. Postupne by sa mali pridávať ostatné zdroje, ako aj novo vytvárané informácie.
Automatické zverejňovanie dát nielenže odbremení inštitúcie od vybavovania infožiadostí, ale môže zlepšiť informovanosť úradov o svojich dátach navzájom a zásadne prispieť k transparentnosti a spoločenským inováciám.
Medzi tie patrí napríklad infografika britského denníka Guardian zobrazujúca štruktúru rozpočtu pre umenie v Británii alebo projekt voľne preložený Kam idú moje peniaze? prezentujúci verejné výdavky v perspektíve.
Článok bolu uverejnený v denníku SME 29.5. 2011.
