Koľko stojí štát podpora produkcie celovečerného filmu a aká je jeho spoločenská hodnota? Zaslúžil si jeden projekt, Báthoryčka, v roku 2006 22 miliónov korún, vyše 70 percent toho, o čo za ten rok súťažili múzeá a knižnice a dva milióny korún viac ako celkovo dostali od štátu všetci výtvarníci?
Štátne financovanie kultúry, obzvlášť mäkkého a často nemeraného odvetvia, nie je jednoduché. Skúsenosti Transparency však ukazujú, že nejasnosti, absencia jasných kritérií a chýbajúce informácie vytvárajú predpoklady pre korupčné a nehospodárne správanie. Aj preto by sa malo Ministerstvo kultúry, ktoré po minulé roky rozdeľovalo viac ako 20 miliónov eur, vo vlastnom záujme snažiť zvýšiť transparentnosť svojho dotačného programu. Ministerstvo, ktoré chce zabrániť večným dohadom o „prihrávaní dotácií“ musí vedieť jasne povedať, kto a na základe akých kritérií sa rozhodol (ne)podporiť podané projekty. Neexistuje jednoduchšia cesta ako získať dôveru vo výsledky, ako zverejniť informácie, na základe ktorých sa k nim dospelo v prípade, že bola schéma nastavená dobre.
V Transparency máme niekoľko postrehov, čo robí dotačné schémy dobrými. Radi by sme sa podelili o štyri, ktorými by sa Ministerstvo malo inšpirovať pri pripravovanej zmene dotačného programu.
Jasné a zmysluplné kritériá vyhodnocovania
Prvým predpokladom dobrej grantovej schémy sú jasné a zmysluplné kritériá posudzovania. Zatiaľ čo zákon ich existenciu pri kultúrnych grantoch vyžaduje, ich použitie v praxi je problematické – z ôsmich súťaživých programov (okrem kultúrnych poukazov) polovica vo výzve nepriradila kritériám váhu, druhá polovica im váhu nechala rovnakú – napr. pri posudzovaní projektov opráv pamiatok mala „efektívnosť rozpočtu“ rovnakú dôležitosť ako „realizovateľnosť projektu v príslušnom kalendárnom roku s ohľadom na komplexnú realizovateľnosť projektu“ ako aj „výšku spolufinancovania“. Len ťažko si je predstaviť, že to, či sa dom stihne opraviť do konca roka má mať rovnakú váhu ako to, koľko to bude stáť, alebo koľko prispeje žiadateľ.
Správne nastavenie rozhodujúcich orgánov
Druhým predpokladom je zostavenie rozhodujúcich orgánov tak, aby neprišli do konfliktov záujmu a zároveň mohli skladať účty. Ministerstvo síce v interných predpisoch pomenúva konfliktné situácie a zverejňuje zoznamy členov komisií, ale je málo ambiciózne. Členstvo v komisiách zakazuje len úzkemu okruhu, priamym riadiacim pracovníkom alebo zamestnancom žiadateľov, a takisto nepožaduje verejne zverejnené prehlásenia o nekonflikte, alebo nehlasovanie v prípade, kedy by mal člen rozhodovať o blízkej osobe. Okrem mien členov komisie sú dnes len v jednom z ôsmich prípadov zverejnené aj organizácie, ktoré členov nominovali ako aj to, kde pracujú. Aj kvalitný zoznam však zabraňuje len tým najokatejším prípadom, keďže ministerstvo nezverejňuje to najdôležitejšie – vyhodnotenie jednotlivých projektov podľa sebou stanovených kritérií. Dnes tak nie je možné bez vypisovania infožiadostí zistiť, koľko bodov a následne peňazí získali u komisií podané projekty, nielen tie ktoré neskôr minister Krajcer zmenil. Tieto informácie ministerstvo na svojom webe nezverejňuje.
Podľa nám dostupných informácií, bežnou praxou je kolektívne „jednomyseľné“ rozhodovanie komisií, čo nielenže uberá na kvalite rozhodovania, ale aj znemožňuje zverejniť individuálne hodnotenia jednotlivých členov. Absencia individuálnych hodnotení, či zverejňovanie len úhrnného hodnotenia komisie vytvára priestor pre zákulisné dohody a bráni skladaniu účtov jednotlivých členov komisie. Ako môžu jednotlivci niesť individuálnu zodpovednosť, ak rozhodovala zdanlivo jednoliata komisia?
Automatické zverejňovanie relevantných informácií
Tretím predpokladom dobrej a dôveryhodnej schémy je automatické zverejňovanie relevantných informácií. Čo najširšie zverejňovanie nielenže umožňuje verejnosti ďalšie použitie dát pre vlastné účely, ale je prejavom dôvery v korektnosť vlastných rozhodnutí. Aj keď MKSR má jeden z najprepracovanejších systémov na zverejnenie pridelenej podpory, napriek tomu nie je bez zásadných problémov. Okrem zmienených dôležitých dát, ktoré v ňom chýbajú, sú dáta buď problematickej kvality alebo nedobytné. Problémy kvality dát ilustruje nesprávny údaj o celkovo poskytnutej výške dotácií za rok 2010. Kým hlavná stránka tvrdí, že MKSR prerozdelilo 29 miliónov eur, súčet celkovo poskytnutých dotácií v jednotlivých programoch zo stránky je 20 miliónov. Druhým problémom, ktorý mal dohru aj v interpelácií poslanca Beblavého je (ne)zverejňovanie zmien v rozpočtoch. Výšky pridelených prostriedkov pre projekty sa môžu meniť, informáciu o tom, kedy sa tak stalo a z akého dôvodu však ministerstvo automaticky neposkytuje. Nedá sa tak napríklad zistiť, v ktorých projektoch a o koľko minister Krajcer zmenil odporúčania komisie. Táto informácia podľa ministra absentuje „s prihliadnutím na technické možnosti informačného systému“. Je zaujímavé, že rovnaký informačný systém Audiovizuálneho fondu umožňuje prehľadné členenie aj s rozkladom na žiadanú, odporúčanú a konečne schválenú sumu spolu s orgánom, ktorý rozhodnutie spravil. A nakoniec, aj keď ministerstvo dáta má a softvér umožňuje export dát, cesta k ich získaniu vedie len cez infožiadosť.
Monitorovanie a vyhodnocovanie kvality
Na záver jednoduchá rada – dobre nastavená schéma pracuje so získanými dátami za účelom spätného vyhodnotenia ním podporených aktivít. Pričom naše ministerstvo, ktoré tieto informácie má, nezverejňuje čo i len odkaz na internetovú stránku podporených projektov, nieto ich vyhodnotenia. Čo je len na škodu, bez kvalitných a výpovedných dát nie je totiž možné mať zmysluplnú verejnú diskusiu o cene za vytvorené hodnoty.
Článok bol pôvodne zverejnený 31.8. 2011 na blogu Transparency.
