Strany už Ministerstvu vnútra odovzdali záverečné správy k eurovoľbám, vďaka čomu poznáme definitívnu cenu kampane. Dovedna na ňu minuli 7,3 milióna eur, čo je o tretinu viac ako v roku 2019 (4,9 milióna eur). Takmer miliónovú kampaň napokon okrem najsilnejšej dvojice PS a Smeru dosiahla aj strana Hlas s jedným získaným mandátom. Tá neštandardne až mesiac po voľbách poslala na transparentný účet ďalších 350-tisíc eur na dodatočnú úhradu nákladov (jej celkové výdavky tak dosiahli 0,99 mil. eur).
Výsledné čísla ukázali, že na víťazstvo v eurovoľbách bolo nevyhnutné investovať do kampane šesťcifernú sumu. S Progresívnym Slovenskom (1,04 mil. eur) o prvenstvo súperiaci Smer vykázal napokon najvyššie výdavky až vo výške 1,61 milióna eur. Strana si do nich zahrnula aj nákladnú šnúru podujatí k MDŽ (výdavky 424-tisíc eur), ktoré organizuje pravidelne.
Top 10 kampaní podľa výdavkov opäť potvrdilo výhodu väčších zavedených strán, ktoré mohli rátať s miliónmi štátnych príspevkov získaných za umiestnenie vo vlaňajších parlamentných voľbách.
Jediná strana bez štátnych príspevkov, ktorá mala europarlament na dosah (volebný zisk 4,7%), sú Demokrati, ktorí v záverečnej správe vykázali 160-tisícovú kampaň. Desať preferenčne najsilnejších strán tak minulo spolu až 6,9 milióna eur. Zvyšných 14 strán so sumárnymi výdavkami 400-tisíc sa ocitlo v úlohe štatistov.
Za úspešnú však možno okrem dvojice najsilnejších strán považovať aj kampaň hnutia Republika, ktoré dokázalo obsadiť tretie mesto vo voľbách (2 z 15 slovenských mandátov) len s pol miliónovou kampaňou.
Protikorupčná organizácia Transparency International dlhodobo monitoruje transparentnosť a férovosť volieb, vrátane počínania politikov v online priestore. Počas nedávnej kampane do europarlamentu sme sa prvýkrát pozreli aj na dianie v útrobách niektorých skupín a kanálov na sociálnych sieťach Facebook a Telegram, ktoré dlhodobo prezentujú názory blízke alternatívnej a dezinformačnej mediálnej scéne.
Súboj o podporu voličov sa okrem oficiálnych kampaní čoraz intenzívnejšie odohráva aj v prostredí politicky angažovaných skupín na sociálnych sieťach. Pred nedávnymi eurovoľbami sme sa v Transparency preto rozhodli bližšie preskúmať aj dianie vo vzorke takýchto hlasných skupín a kanálov na sociálnych sieťach Facebook a Telegram.
S využitím analytického nástroja Gerulata Juno sme v období vrcholiacej kampane od 1. apríla do konca volieb 9. júna zmonitorovali dianie v deviatich facebookových a šiestich telegramových skupinách a kanáloch. Tie sme si zvolili po prvotnom prieskume na základe toho, či v príspevkoch venovali pozornosť aj kontroverzným témam a pohľadom s potenciálnym dosahom na rozhodovanie voličov v eurovoľbách.
Aktívni telegramisti
Aj v tejto vzorke 15 skupín a kanálov s celkovým počtom cez 90-tisíc sledovateľov platí, že vo väčšine z ich takmer 83-tisíc príspevkov počas skúmaných desiatich týždňov prevládali témy priamo nesúvisiace s európskou úrovňou. Pozornosť venovaná eurovoľbám bola napríklad v porovnaní s témami o Ukrajine a Rusku asi len desatinová.
VZORKA SKÚMANÝCH SKUPÍN NA FACEBOOKU A TELEGRAME
Aj napriek tomu, že skúmané facebookové skupiny mali dovedna citeľne viac sledovateľov (51 688 Facebook vs. 39 045 Telegram), telegramové skupiny a kanály v našej vzorke vyprodukovali podstatne viac príspevkov (viď tabuľka vyššie). Mimoriadne aktívne boli predovšetkým kanály Cactus Bielli (ako zameranie si uvádza „Vojny & Konflikty & Zbrane & Geopolitika”) a Sloboda Slova, ktoré publikovali za desať týždňov cez 20-tisíc príspevkov, teda cez 300 príspevkov denne.
Aktivita týchto aktérov súvisí aj s presunom dezinformátorov z čiastočne regulovaného Facebooku, na ktorom boli napríklad profily Ľuboša Blahu či Mariána Kotlebu zrušené, na živelnejší Telegram.
Celkovo najsledovanejšou vo vzorke bola verejná skupina „C-21”, ktorá má viac ako 13-tisíc členov a jej administrátorom je známy konšpirátor a šéfredaktor mesačníka Zem a Vek Tibor Eliot Rostas. V eurovoľbách neúspešne kandidoval z posledného 15. miesta kandidátky hnutia Republika. Skupina C-21, podľa vlastných slov, usiluje o organizovanie občianskeho odporu na základe článku 32 Ústavy SR, a to v súvislosti s pandémiou a opatreniami, ktoré s ňou súvisia.
EÚ vo vojne na Ukrajine
Z hľadiska pokrývaných politických tém bola v skúmanej vzorke a období ďaleko najhorúcejšou témou vojna na Ukrajine. V skupinách na Facebooku sa v priebehu desiatich týždňov táto téma riešila v 485 príspevkoch (zhruba 4% všetkých príspevkov). Na Telegrame dokonca až v 23 410 príspevkoch, teda v tretine zverejneného obsahu.
Táto téma sa, samozrejme, v uvedených skupinách a kanáloch spomínala v rôznych kontextoch. Veľmi často však aj práve v súvislosti s prístupom Európskej únie. Podobne, ako počas kampane pred prezidentskými voľbami, sa aj v týchto príspevkoch často narábalo s emóciou strachu.
POKRYTIE TÉM VO VZORKE NA FACEBOOKU A TELEGRAME
Znenie skúmaných príspevkov pravidelne vzbudzovalo dojem, podľa ktorého podpora Ukrajiny automaticky znamená podporu a prehlbovanie konfliktu. Európska únia v tomto zmysle figuruje ako neobjektívny hráč, ktorý slepo spĺňa požiadavky Ukrajiny. Tento prístup a neobjektívnosť EÚ preto podľa časti príspevkov v týchto skupinách a kanáloch treba vyvažovať.
Medzi často vyzdvihované a citované osobnosti tu patrili napríklad maďarskí politici, predovšetkým premiér Viktor Orbán, ale aj vtedajší slovenskí kandidáti do europarlamentu, najmä Ľuboš Blaha. Emócie strachu boli v časti príspevkov vyvolávané hrozbou mobilizácie a možného zatiahnutia európskych krajín do konfliktu. Veľmi úspešným sa v tomto prostredí stal predovšetkým slogan Ľuboša Blahu, „Eurovoľby rozhodnú, či tu bude vojna alebo mier,” ktorý sa opakovane objavoval v jeho textoch i videách.
Príklady príspevkov o vojne na Ukrajine v EÚ kontexte v skúmanej vzorky na Telegrame.
Zradcovia a ochrancovia Európy
Samotné eurovoľby a európske inštitúcie figurovali v týchto príspevkoch citeľne menej. Na Facebooku sa v tomto období spomínali v 282 príspevkoch (2% z celkového počtu), na Telegrame 2 940-krát (4% z celkového počtu príspevkov). Prevažujúcim naratívom tu bolo spochybňovanie autority EÚ a jej inštitúcií.
Príklad príspevku o zlyhávaní EÚ v skúmanej vzorky na Telegrame.
Špecifickejšou témou, ktorá sa v predvolebnej kampani objavovala častejšie, bola téma možného rušenia práva veta pre členské krajiny EÚ. Táto téma sa vo verejnej diskusii, vrátane sociálnych sietí, intenzívnejšie otvorila už pred aprílovými prezidentskými voľbami.
V skúmaných skupinách sa v tomto ohľade darilo sprvu predovšetkým zjednodušenému naratívu mediálnej alternatívnej a dezinformačnej scény, že ak sa prezidentom stane Ivan Korčok, právo veta bude Slovensku zrušené. Hoci prezident právo veta zrušiť nemôže, naratív sa ujal a rezonoval aj v kampani pred eurovoľbami. Na Telegrame a Facebooku sa tak šíril ďalej napríklad s odkazom na konkrétnych kandidátov, ktorí by vraj toto právo Slovensku odňali.
Príklady príspevkov o rušení práva veta v EÚ v skúmanej vzorky na Telegrame.
Atentát v kampani
Do predvolebnej atmosféry v oficiálnej kampani, ako i na sociálnych sieťach, zasiahol aj pokus o atentát na premiéra Roberta Fica. Všetky strany ho síce odsúdili, no zároveň sa nezdržali vzájomného obviňovania. Ku kampani tieto výhrady najjasnejšie vztiahlo Progresívne Slovensko, ktoré vládnu koalíciu obvinilo zo zneužívania tragédie na predvolebnú kampaň a diskreditáciu opozície.
V skúmanej vzorke atentát v kontexte európskych volieb figuroval menej intenzívne. Na Facebooku sme ho zaznamenali v 47 príspevkoch, na Telegrame v 803, čo však v oboch prípadoch tvorilo zhruba len percento všetkých príspevkov.
Príklad príspevku s použitím témy atentátu na Roberta Fica v kampani k eurovoľbám na Telegrame.
Vplyv skupín na voľby
Dáta z analytického nástroja Gerulata Juno ukazujú, že aj keď v skúmanej vzorke stále citeľne viac ľudí sledovalo skupiny na Facebooku, telegramové skupiny a kanály dokázali vďaka svojej aktivite pritiahnuť podstatne viac interakcií. V prípade spomínaných 9 skupín na Facebooku to za obdobie desiatich týždňov bolo 48-tisíc interakcií, pri 6 skupinách a kanáloch ich bolo až vyše milióna.
Počet a vývoj interakcií v skúmanej vzorke na Facebooku a Telegrame za obdobie od 1.4.do 9.6.2024. Zdroj: Gerulata Juno
Väčšinu zo skúmaných skupín a kanálov spájalo, že v kampani pred eurovoľbami podporovali najmä antisystémové a k EÚ značne kritické politické naratívy a sily. Sociálne siete sú dôležitým amplifikátorom týchto názorov aj v mnohých štátoch západnej Európy (Francúzsko, Nemecko, Rakúsko či Taliansko), kde antisystém a krajná pravica zaznamenala nevídaný úspech.
Na Slovensku sa podpora dezinformačného ekosystému pretavila predovšetkým do podpory dvoch zvolených europoslancov hnutia Republika, ktorého kritiku európskych tém a inštitúcií vnímajú voliči zjavne autenticky. Ich eurokritická kampaň im tak vyniesla 12,53%, podstatne lepší výsledok ako v neúspešných vlaňajších parlamentných voľbách. Známe tváre dezinfoscény Judita Laššáková a Ľuboš Blaha zas výrazne prispeli k takmer 25% vládneho Smeru. Blaha sa stal druhým najkrúžkovanejším slovenským zástupcom v europarlamente vôbec, dovedna získal až 187 020 hlasov.
Vzhľadom na dosah skúmanej vzorky a intenzitu tém s európskym presahom možno konštatovať, že uvedené antisystémové skupiny a kanály boli v snahe o ovplyvnenie voličov v eurovoľbách len limitovaným hráčom. Pri zúčastnených 1,5 milióna voličoch (účasť 34,38%) a regionálne nadpriemernej Slovákov na podliehanie dezinformáciám, však určite nejde o zanedbateľný jav.
Kritiku výkonu verejnej moci a najmä jej zlyhaní na národnej či európskej úrovni možno nepochybne vnímať ako kyslík demokracie. Problémom zostáva, ak sa tak deje na základe šírenia dezinformácií, strachu a neetických praktík. Očakávať od podobných skupín a kanálov samoreguláciu v podobe dodržiavania novinárskych štandardov je nereálne. Dôležitou výzvou pre celú EÚ a ochranu demokracie tak naďalej zostáva hľadanie rozumnej miery medzi reguláciou a slobodou slova aj v prostredí zákutí sociálnych sietí.
Kristína Kroková, Kristína Márová
So zberom dát pomohla dobrovoľníčka Tatiana Weiss
Zodpovednosť za akýkoľvek obsah podporený Európskym fondom pre médiá a informácie spočíva výlučne na autorovi/autoroch a nemusí nutne odrážať stanoviská EMIFu a jeho partnerov, nadácie Calouste Gulbenkian a Európskeho univerzitného inštitútu.
Víťaz českých eurovolieb, hnutie ANO, malo najmenej transparentnú kampaň aj preto, že nezverejnilo metodiku k inak dobre vedenému transparentnému účtu. Najdrahšia kampaň v slovenských eurovoľbách strany Smer, bola hodnotená ako jedna z najhorších kvôli únosu z transparentného účtu do straníckej eseróčky, vďaka čomu je jedno veľké tajomstvo.
V Transparency sme len nedávno pozreli na transparentnosť v poradí šiestych slovenských eurovolieb. Na text nadväzujeme analýzou, v ktorej situáciu na Slovensku porovnávame s tou v Česku. Podobná analýza vznikla aj v našej partnerskej českej organizácii. Aj napriek mnohoročnému spoločnému štátu je už podobností málo. Vzájomná komparácia môže byť užitočnou inšpiráciou pre obe krajiny.
Zaujímavosťou je, že slovenské strany v eurovolebnej kampani zrejme minú celkovo viac peňazí, ako tie české. A to aj napriek polovičnej populácii. Hoci naisto sa to zatiaľ skonštatovať nedá. Na Slovensku majú strany na odovzdanie záverečných správ 30 dní. Už dnes sa dá zo stavu transparentných účtov strán usúdiť, že výdavky na kampaň narastú oproti roku 2019 o pätinu a prekročia celkovú sumu 6 miliónov eur.
Cena za kampaň
V Česku majú strany na správy až 90 dní. Monitoring našich kolegov z českej Transparency ukazuje, že šestica strán a koalícií s najväčšími kampaňami mala ku dňu volieb (8. júnu) celkové výdavky iba 3,1 milióna eur. Teda polovicu oproti slovenským voľbám. Toto číslo však ešte bude narastať. Napríklad opozičné hnutie ANO dopredu deklarovalo, že plánuje vyčerpať celý limit 50-miliónov českých korún na výdavky (zhruba 2 milióny eur). Bezprostredne po voľbách však malo na transparentnom účte iba výdavky 14 miliónov.
Ak by bola česká predvolebná kampaň napokon naozaj lacnejšia nebolo by to celkom prekvapením. K niečomu podobnému došlo aj v prípade najdôležitejších parlamentných volieb. V Česku sa naposledy uskutočnili v roku 2021, kedy strany na kampaň podľa ich záverečných správ vynaložili 528 miliónov korún (v prepočte 21,3 milióna eur). Kampaň k slovenským parlamentným voľbám v roku 2023 bola drahšia (26,9 miliónov eur). Konštatovanie platí, aj keď zo slovenskej výslednej sumy odrátame predkampane, ktoré sa v Česku do výdavkov nezahŕňajú (slovenské strany minuli na predkampaň 4,2 mil. eur).
Porovnateľné výdavky mali strany v eurovoľbách v roku 2019 – na Slovensku to bolo 4,9 milióna eur, v Česku 5,5 milióna. (Pri tomto type volieb strany na Slovensku nemávajú žiadnu alebo len minimálnu predkampaň).
V aktuálnych eurovoľbách sú na tom obe krajiny s výdavkami na outdoorovou kampaň s cca 32-percentami podobne. V prípade Slovenska by to však mohla byť nominálne vyššia suma. Organizácia celoplošnej národnej kampane v Česku, ktoré má o tretinu väčšiu rozlohu, by pritom mala byť intuitívne finančne náročnejšia.
Na Slovensku drahšie
Intenzívnejšiu slovenskú eurokampaň ešte lepšie ilustruje porovnanie online kampaní. Naši českí kolegovia v závere kampane konštatovali, že šesť najsilnejších kandidujúcich strán a koalícií uhradilo počas predvolebnej kampane 5,5 milióna korún (221-tisíc eur) za platenú reklamu na sociálnych sieťach Meta. Tieto dáta sme počas kampane sumarizovali aj my, pričom výdavky všetkých slovenských strán v kampani na Facebooku a Instagrame boli vyššie – dosiahli sumu pol milióna eur (12,5 milióna CZK).
Celkovo strany podľa nášho odhadu minuli na online reklamu až 1,2 milióna eur (29,8 milióna CZK), pričom víťazné Progresívne Slovensko postavilo kampaň práve na online,. Tieto výdavky v ich prípade prekonali outdoorovú reklamu (pomer 36 ku 28 percentám z celkových nákladov).
Platí teda, že slovenské politické strany čelili v eurovoľbách zrejme náročnejšej situácii, keď museli na kampaň v menšej krajine vynaložiť nominálne podobné alebo dokonca aj väčšie sumy financií, a to aj napriek tomu, že nezískali nárok na žiadnu odmenu v podobe štátneho príspevku. V Česku je pri eurovoľbách odmeňovaný volebný výsledok nad hranicou jedného percenta, a to sumou 30 českých korún za jeden hlas.
Príklad: V eurovoľbách druhá najmenej úspešná česká strana Piráti (1 mandát) plánovala na kampaň utratiť 10 miliónov českých korún (403-tisíc eur), nakoniec má aktuálne na účte výdavky 14,8 milióna. Za získané hlasy by mala mať nárok na príspevok 5,5 milióna českých korún (222-tisíc eur), ktorý by mal preplatiť zhruba tretinu jej kampane. Na Slovensku najmenej úspešné KDH, ktoré získalo taktiež iba 1 mandát, na kampaň vynaložilo viac ako Piráti (751-tisíc eur – 19 miliónov CZK). Priamo za tieto voľby od štátu nezíska prémiu. Kampaň hradilo zo štátnych príspevkov získaných za vlaňajšie parlamentné voľby a z darov najmä od samotných kandidátov.
Rozdielna transparentnosť
Obe naše pobočky hodnotili aj transparentnosť predvolebných kampaní. Výsledky nemožno jednoducho porovnávať kvôli značným rozdielom v metodike. Na Slovensku sme za transparentné vyhlásili tri kampane, ku kampani siedmich strán sme mali výhrady a 2 získali hodnotenie „Netransparentná kampaň”. Česká Transparency hodnotila iba šesticu preferenčne najsilnejších strán, z ktorých v najlepšom zelenom pásme skončila jediná, zvyšných päť v strednom oranžovom.
Situácia na Slovensku však lepšia nie je. U našich susedov strany hrajú v princípe podľa pravidiel a v hodnotení mohol zvíťaziť ten, kto dokáže ísť pomerne vysoko aj nad štandard. Na Slovensku najlepšie hodnotené tri strany viac-menej rešpektovali pravidlá, všetci ostatní hľadali spôsoby, ako ich obísť a najhorší ich aj otvorene porušovali.
Obr. Hodnotenie transparentnosti kampaní šiestich preferenčne najsilnejších subjektov v českých eurovoľbách (vľavo – Zdroj:TI ČR) verzus hodnotenie transparentnosti šiestich najlepších strán v slovenských eurovoľbách (vpravo – Zdroj:TIS).
Českí kolegovia, napríklad, za jednu z najväčších slabín kampane označili, že dve tretiny hodnotených strán nezverejňujú v kampani pravidlá pre prijímanie a vracanie darov (zvyšná tretina ich zverejňovala). Na Slovensku by v takomto kritériu prepadli všetci. Za potešiteľné sa u nás dalo označiť, že verejnosť pri väčšine strán poznala aspoň mená darcov. Praktika, ktorú „vynašiel“ v tohtoročných prezidentských voľbách ich víťaz Peter Pellegrini, sa ale ujala aj v eurovoľbách. Strana Demokrati (výsledok tesne pod prahom 5 percent) utajila kľúčových darcov alebo veriteľov na neverejnom straníckom účte. Mená sa verejnosť dozvie zrejme až z výročnej správy strany na budúci rok.
Na Slovensku stále prevláda prax, že strany dary prijímajú na kampaňový transparentný účet. Verejnosť tak má o nich priamo počas kampane prehľad. To v Česku neplatí, tu sú strany povinné zverejniť kompletný zoznam darcov až v záverečnej správe, teda ďaleko za horizontom volieb. V Česku sú však tamojšie strany povinné permanentne viesť osobitné transparentné účty pre prijímanie darov (napr. tu), mená darcov sú tak verejnosti známe priebežne. Akurát v čase volieb nemusí byť jasné, či ide o dary na kampaň alebo na bežnú prevádzku.
Tu môžeme ísť našim susedom v niečom príkladom. Financie na kampaň môžu totiž strany na transparentné účty vkladať a prijímať iba počas kampane. Ešte pred termínom eurovolieb tak bolo viac menej jasné, akú veľkú kampaň tá ktorá strana viedla, aj keď verejnosť nepoznala všetky kľúčové faktúry, ktorých preplatenie najmä strana Hlas aj tentokrát presunula na obdobie po voľbách. To je dôležité, verejnosť by totiž mala mať podstatné informácie o kampani a správaní sa strán pred samotným dňom volieb, aby ich mohla zohľadniť pri rozhodovaní.
V Česku môžu peniaze na kampaňový účet pritekať aj po voľbách. V dôsledku toho verejnosť pred voľbami videla na účte víťazného hnutia ANO zrejme len menšiu časť kampaňových finančných operácií a netušila samotnú veľkosť kampane.
Nefungujúce limity
V Česku je pri eurovoľbách reálnejšie nastavený limit na volebné výdavky vo výške 50 miliónov českých korún (zhruba 2 milióny eur). Je znížený oproti parlamentným voľbám, pre ktoré platí limit až 90 miliónov (3,6 mil. eur). Aj tak je však otázne, či funguje dobre. Teda či zabezpečuje elementárnu férovosť v kampani, kde by nemali mať najbohatšie strany možnosť úplne prevalcovať slabších.
V roku 2019 sa k 50-miliónovému limitu najviac priblížilo ANO s kampaňou za 32 miliónov (1,3 mil. eur), druhá SPD mala kampaň za 23 miliónov, ostatné strany boli ešte výraznejšie nižšie. Dá sa teda povedať, že strana vtedajšieho premiéra Andreja Babiša voľby finančne ovládla, čo jej nepochybne pomohlo k víťazstvu.
Na Slovensku je limit na výdavky v eurokampani nastavený horšie, keď je na rovnakej úrovni ako pre najdrahšie parlamentné voľby (3 milióny eur – 74 miliónov CZK). Aj strana Smer s najdrahšou kampaňou (momentálne výdavky 1,3 milióna eur, na účte má ešte stále voľných 200-tisíc) skončí pravdepodobne pod jeho polovicou. O víťazstvo vo voľbách bojovali dve strany, ktoré dokázali postaviť miliónovú kampaň. Smer a PS si rozdelili 11 z celkovo 15 mandátov. O účasť v europarlamente dokázali reálne súperiť ešte štyri ďalšie strany.
Únos cez agentúry
Jedným z hlavných problémov v slovenských kampaniach je ich únos z transparentných účtov do neprehľadného prostredia agentúr. V eurovoľbách túto netransparentnú praktiku dotiahla takmer do „dokonalosti“ najsilnejšia vládna strana Smer. Tá cez niekoľko veľkých zálohových platieb popísaných úplne všeobecne ako „organizačno-technické zabezpečenie volebnej kampane“ presmerovala až 85 percent kampane do netransparentného prostredia vlastnej eseróčky. Podrobnosti najdrahšiej kampane slovenských eurovolieb zostávajúpreto utajené.
Túto nežiadúcu prax v istejmiere kopírovali aj ďalší hráči. Nevyhla sa jej dokonca ani v kampani najtransparentnejšia víťazná strana Progresívne Slovensko, ktorá cez jednu štvrťmiliónovú hromadnú platbu agentúre uhradila dopredu takmer celú bilbordovú kampaň. Z nášho pohľadu je to vážny problém, ktorý krajinu sčasti vracia do obdobia pred zavedením transparentných účtov.
Graf zobrazujúci situáciu v Eurovoľbách 2024 na Slovensku.
V Česku sa takáto praktika objavila v parlamentných voľbách 2021, kedy novozaložená strana Přísaha (získala 4,68% hlasov, do snemovne sa teda nedostala) hojne využívala spoločnosť Šimway, ktorú vlastní člen výkonnej rady strany. Strana argumentovala tým, že je to pre ňu jednoduchšie a lacnejšie. V eurovoľbách podobné správanie sa naši českí kolegovia nezaregistrovali.
Najhoršiu hodnotenú, ale inak vo voľbách víťaznú kampaň hnutia ANO, naši kolegovia pri indikátore Transparentný účet chvália za „prehľadné a systematicky usporiadané platby“. Babišovej strane vytýkajú akurát to, že nezverejnila metodiku označovania platieb, čo je inak užitočná a dôležitá požiadavka, ktorá by na Slovensku aktuálne znela sci-fi. Rovnako ako požiadavka, aby strany v kampani zverejňovali zoznam dodávateľov a proaktívne sa zaviazali, že ich dodávatelia nebudú používať subdodávky.
Kontrola pravidiel
V slovenských eurovoľbách sme tentokrát nezaznamenali ďalšiu nežiadúcu praktiku, ktorou sú nezákonné antikampane. Na Slovensku bol zo zákona v minulosti vyškrtnutý inštitút tretej strany, a to kvôli obchádzaniu kampaňových limitov. Aj v eurovoľbách tak mohli kampaň viesť iba kandidujúce subjekty. Obávali sme sa, že sa môže zopakovať stav z vlaňajších parlamentných volieb, ktorých výsledok sa snažili ovplyvniť aj pomerne nákladné antikampane. Ich zadávatelia porušujúci zákon sa ani nijako nesnažili utajiť. Eurovoľby však majú na Slovensku podstatne nižšiu prioritu, zrejme aj preto sa im platené antikapane vyhli.
Napriek tomu platí naša kritika, že úplné vyškrtnutie mimostraníckej platenej agitácie nebolo dobrým riešením, aj preto, že štátny dozor nedokáže takýto zákaz v praxi vynútiť. Práve Česko môže byť inšpiráciou, ako tento inštitút nastaviť. Rozlišuje sa tu agitácia s vedomím kandidujúceho subjektu (tento ju musí zarátať do kampane ako bezodplatné plnenie) a agitácia bez jeho vedomia. Platené antikampane sa musia registrovať, zriadiť si transparentný účet a webovú stránku, na ktorej zverejnia informácie o financovaní kampane. Zviazaní sú aj limitom – pre eurovoľby je to milión českých korún.
Takto nastavené pravidlá môžu fungovať v Česku najmä preto, že tu nad nimi bdie aktívny a nezávislý arbiter – v podobe Úradu pre dohľad na hospodárením politických strán a politických hnutí. Práve jeho absencia sa na Slovensku podľa nás podpisuje pod postupný úpadok transparentnosti z posledných rokov. Kontrola kampaní je rozdelená medzi politicky riadené Ministerstvo vnútra, okresné úrady a štátnu volebnú komisiu, kde majú prevahu nominanti politických strán. Výsledky ich práce pri strážení kampaní tak často pripomínajú skôr kamufláž.
Aj kampaň pred nedávnymi eurovoľbami zapadala do negatívneho trendu zhoršovania transparentnosti, hoci menej ako tomu bolo v prípade nedávnych prezidentských volieb.
Nedávne šieste eurovoľby priniesli z pohľadu protikorupčnej organizácie pozitívny moment. Prerušili negatívny trend, keď voľby na Slovensku začali vyhrávať politici a strany s netransparentnými kampaňami. Tentokrát mala navrch strana s opačným prístupom. Progresívne Slovensko, ktorého kampaň sme vyhodnotili ako transparentnú ukázalo, že zvíťaziť možno aj otvoreným a férovým spôsobom.
S optimizmom sme však v Transparency opatrní. V prípade víťazstva PS viac ako transparentnosť rozhodovala špecifickosť európskych tém, ktoré jej voličov zaujímajú. Tesne pred voľbami navyše viedla prieskumy strana Smer s už tradične netransparentnou kampaňou, ktorá napokon skončila iba tesne za víťazným PS. Z celkovo piatich slovenských partají, ktoré budú mať v nasledujúcich rokoch zástupcov v Európskom parlamente mali podľa nášho hodnotenia problematickú kampaň až tri. Okrem Smeru i strana Hlas a do značnej miery i hnutie Republika.
Celkovo môžeme skonštatovať, že v eurovoľbách sa kvalita predvolebného zápasu nezlepšila, dokonca sa objavili niektoré momenty, ktoré vyrovnali najhoršie praktiky z predošlých volieb. Na prvý pohľad pritom na netransparentnosť nebol dôvod. Finančný limit na výdavky v eurokampani je nastavený rovnako ako pri parlamentných voľbách – na 3 milióny eur, čo je príliš vysoko a strany sa mu ani nepriblížili.
Nebolo ťažké dopredu odhadnúť, že nikto neminie viac ako polovicu z limitu. Celkovo slovenské strany na kampaň v európskych voľbách vynaložili viac ako 6 miliónov eur. Je to zhruba o pätinu viac ako v roku 2019 (4,9 mil. eur), ale zároveň iba necelá štvrtina výdavkov v nedávnej kampani pred parlamentnými voľbami (26,9 mil. eur). Kým na vstup do slovenského parlamentu bola na jeseň 2023 potrebná dvojmiliónová kampaň, na víťazstvo v eurovoľbách stačila miliónová.
Drahé voľby
O špecifickosti eurovolieb však svedčí aj to, že najúspešnejšia PS potrebovala na zisk jedného kresla v európskom parlamente prekampaňovať 173-tisíc eur. Naopak, KDH vyšiel jediný získaný mandát až na 747-tisíc eur. V prípade parlamentných volieb 2023 „stálo“ víťazný Smer jedno kreslo v parlamente iba 70-tisíc.
V prípade eurovolieb ide teda o relatívne nákladnú záležitosť, vďaka čomu v nich reálne súťažilo iba niekoľko strán, ktoré mali na účte milióny eur štátnych príspevkov za vlaňajšie parlamentné voľby. O víťazstvo súperili dve strany s miliónovou kampaňou (PS a Smer). Účasť v europarlamente malo podľa preferencií reálne na dosah ešte šesť ďalších strán s kampaňou nad 400-tisíc eur (Hlas, Republika, KDH, SaS, Aliancia, Slovensko), z ktorých napokon uspeli tri (Hlas, Republika a KDH).
Najmenšia vládna strana SNS obmedzila kampaň v podstate iba na rozvešanie bilbordov za štvrť milióna eur (88% všetkých výdavkov na transparentnom účte), čo je ťažké považovať za seriózny záujem. Tomu zodpovedal aj jej volebný výsledok (1,9 % hlasov).
Z pohľadu nákladov vyčnievajú Demokrati. Do europarlamentu sa takmer prebojovali (zisk 4,7 %) s minimálnou, 150-tisícovou kampaňou postavenou výlučne na privátnych zdrojoch. Túto kampaň však nebolo možné označiť za transparentnú. Demokrati totiž mali síce druhý najvyšší počet darcov v kampani (152), drvivú väčšinu financií však ukryli na neverejnom straníckom účte. To z nášho pohľadu možno považovať aj za jedno z najväčších negatív z pohľadu financovania eurovolieb.
Výkričník svieti aj pri kampani KDH, ktorá mala najviac veľkých darcov (nad 10-tisíc eur). Doterajší europoslanec Ivan Štefanec daroval strane na kampaň celkovo 120-tisíc eur, aj keď kandidoval až zo štvrtého miesta. Jeho značná investícia vyšla napokon naprázdno. Do europarlamentu zasadne za KDH iba líderka kandidátky Miriam Lexmann.
Únos kampaní
Jednou z motivácií pre netransparentnosť v eurovoľbách mohla byť snaha o nafúknutie kampane mimo oficiálneho účtu pomocou nepriznaných finančných zdrojov. To sa dá najľahšie zrealizovať tak, že kampaň unesiete do neprehľadného prostredia spriaznenej agentúry, kde do nej môžu zboku pritekať čierne peniaze. Blízke agentúry vo veľkom využili najmä nami dve najhoršie hodnotené vládne strany Hlas a Smer.
Smer opäť zopakoval netransparentnú praktiku, ktorú použil aj v posledných parlamentných voľbách, keď väčšinu kampane presmeroval do svojej Agentúry Smer. Kým na jeseň 2023 do vlastnej eseróčky previedol 78 percent kampane, teraz to bolo až 85 percent (podiel sa ešte môže mierne zmeniť). Väčšinu týchto veľkých hromadných platieb (štyri po 160-tisíc eur, 140-tisíc, 90-tisíc, 80-tisíc a niekoľko menších) opäť popísal úplne všeobecne ako „organizačno-technické zabezpečenie volebnej kampane”. Najväčšia kampaň eurovolieb je tak prakticky verejne neskontrolovateľná.
Je to prax, ktorá ide proti duchu pravidiel, ktoré v roku 2014 presadila práve táto strana. Na posúdenie je, či nie je aj v rozpore so zákonom o volebnej kampani, aspoň pokiaľ sa nevykladá čisto formalisticky. Takáto z pohľadu verejnosti problematická prax vo volebnom súboji zvýhodňuje a čiastočne na ňu v eurovoľbách pristalo už napríklad aj PS. To nakúpilo takmer celú bilbordovú kampaň cez jednu štvrť miliónovú hromadnú platbu agentúre, vďaka čomu sa ich kampaň z pohľadu jej možného únosu dostala do výstražného pásma (hromadné a bližšie neidentifikovateľné platby cez agentúru v objeme viac ako 25% kampane).
Strana Hlas už po tretí krát využila služby agentúry Creo advertising, cez ktorú pretieklo 74 percent jej kampane. Na rozdiel od Smeru, táto vládna strana aspoň stručne popisovala veľké hromadné platby. Napríklad na konci mája zaplatila volebné noviny a ich distribúciu hromadnou 61-tisícovou platbou cez agentúru. Nie je však jasné, kto noviny vytlačil, v akom náklade a cene, ani meno distribútora.
Hlas však šiel v netransparentnosti ešte ďalej ako Smer, a preto si vyslúžil posledné miesto v našom hodnotení. Pri najväčšej kampaňovej platbe (92-tisíc eur za prieskumy a analýzu tém) neuviedol adresáta, čo je vyslovene v rozpore so zákonom.
Vládna strana tiež vynaložila až štvrtinu prostriedkov na stratégiu, poradenstvo a prieskumy, čo sa vymyká štruktúre kampaní iných strán, ktoré na tento účel dali podstatne menšie sumy. V kombinácii s neznámym adresátom pri najväčšej platbe to posilňuje podozrenie, že takto s pomocou štátnych peňazí mohla doplácať nedávnu prezidentskú kampaň svojho bývalého predsedu a dnes hlavy štátu Petra Pellegriniho.
Hnutie Republika v kampani využilo spriaznenú agentúru bez skúseností. Necelú štvrtinu bilbordovej kampane nakúpila cez gelnickú IT firmu CyberSoft. Vlastní ju Stanislav Dzugas, ktorý za stranu kandidoval vo vlaňajších parlamentných voľbách. Maďarská Aliancia časť kampane (dve platby s popisom „realizácia volebnej kampane“ za dokopy 30-tisíc eur) nakúpila cez občianske združenie Interregionálny rozvojový a výskumný inštitút. Jeho štatutárom je viceprimátor Kráľovského Chlmca a člen strany Jozef Želinský.
Otázne bilbordy
Aj kampaň k eurovoľbám stála z najväčšej časti na bilbordoch, na ktoré strany vynaložili podľa nášho prepočtu v priemere minimálne každé tretie kampaňové euro. Objavila sa však ďalšia relevantná kampaň v slovenskom prostredí (prvou bola kampaň Zuzany Čaputovej v prezidentských voľbách 2019), kde nehral prím outdoor ale online reklama. Víťazné PS vynaložilo na propagáciu svojej eurokandidátky v prostredí internetu podľa nášho prepočtu až 374-tisíc eur, zatiaľ čo na bilbordy dalo 293-tisíc (pomer 36 ku 28 percentám z celkových výdavkov).
Pre ilustráciu, o akú masívnu kampaň išlo: druhé najvyššie výdavky na online mala podľa nášho prepočtu strana Hlas, ktorá však na ňu minula iba tretinu (138-tisíc eur). PS pritom gro online kampane nakúpilo cez agentúru Groow Digital, pričom najväčšia platba bola iba všeobecne popísaná (68-tisíc eur ako „media spend-Siteelement“), čo opäť znižuje celkovú transparentnosť víťaznej kampane.
Aj v týchto voľbách sme mali ambíciu skontrolovať strany pomocou externých dát o politickej reklame, ktoré pre nás pripravila agentúra Kantar Media. Tej sa podarilo zmonitorovať 7 833 reklamných plôch z mesiacov marec až máj. Až tretinu z toho (2 657) však tvoria plochy najväčšej bilbordovej spoločnosti BigMedia, ktorá nebola opäť ochotná prezradiť svojich klientov a ponúkla len sumárne čísla. Ďalšia veľká bilbordovka Arton sa opäť vôbec nezapojila do monitoringu. Verejná kontrola kampaní z pohľadu najväčšej skupiny výdavkov, ktorú tvorí outdoor, tým bola prakticky znemožnená.
Najviac otáznikov pretrváva okolo bilbordovej kampane strany Hlas. Tá patrí spolu s outdoorovou kampaňou Smeru k najmenej transparentným. Hlas už v marci oblepil Slovensko bilbordmi so Sloganom „Nedajme sa prehlasovať“, ktorým pomáhal v prezidentskej kampani svojmu predsedovi Petrovi Pellegrinimu (bolo to na hrane zákona, v prezidentských voľbách smú kampaňovať iba kandidáti). V tom čase pritom Hlas nemal transparentný účet, ten si založil až v apríli. Faktúru za marcové a aprílové bilbordy uhradil až v máji, bilbordy za máj až po voľbách.
Kým iné strany platili za outdoor dopredu, Hlas ho mal opäť na faktúru s veľkou splatnosťou, čo sa vymyká bežnej praxi bilbordoviek pri politickej reklame. Problém je však najmä v samotných sumách. Hlas vykázal až šiestu najväčšiu bilbordovú kampaň za 133 680 eur, čo je zjavne podhodnotená suma.
Strana viedla trojmesačnú bilbordovú eurokampaň, podľa našich pozorovaní jednu z najväčších, ak nie najväčšiu. V druhej polke mája v reakcii na atentát na premiéra Róberta Fica zmenila vizuál kampane na celkom nový so slovenskou vlajkou pofŕkanou krvou. Aj napriek takémuto finančne nákladnému kroku strana vykázala na účte májové výdavky na outdoor necelých 50-tisíc eur, čo je podľa nášho odhadu značne pod trhovou hodnotou.
Kampaň mala strana vonku aj prvý júnový týždeň, takáto platba na účte chýba. V Transparency odhadujeme, že Hlas stáli bilbordy minimálne toľko ako PS. Niekde tak chýba zrejme najmenej 150-tisíc eur. Budeme čakať, či ich strana vykáže v záverečnej správe ako bezodplatné plnenie z dôvodu zliav oproti bežným trhovým cenám. Na mieste je však už teraz otázka, kto tieto zdroje strane poskytol.
Obr. Republika si v kampani prenajala aj tri drahé megaboardy na diaľničnom odpočívadle R1 – Beladice. Foto: TIS.
Silnú bilbordovú kampaň mala aj mimoparlamentná strana Republika, podľa transparentného účtu za štvrť milióna eur. Prenajali si aj napríklad tri drahé megaboardy na frekventovanom diaľničnom odpočívadle R1 – Beladice, na ktorých visela ich politická reklama kritizujúca „nezmysly z Bruselu“. Pri kontrole s dátami od spoločnosti Kantar sme nenašli na transparentnom účte strany 219 reklamných plôch od spoločnosti Euro Awk, ktoré viseli v mesiacoch marec (29 plôch), apríl (26 plôch) a máj (164 plôch).
Ďalšie problémy
Sú však aj ďalšie problematické momenty. Aj napriek tomu, že v eurovoľbách smú viesť kampaň iba politické strany, zaznamenali sme i kampaň jednotlivých kandidátov. Z dát Kantaru, napríklad, vyplýva, že Ivan Štefanec (kandidát KDH) kampaňoval v časopise Slovenska, kde si v marci a apríli zaplatil šesť jednostranových a tri dvojstranové inzeráty za dokopy cenníkových 45 300 eur. Na transparentnom účte KDH sme adekvátne výdavky k tejto kampani nenašli, v prospech dotyčného vydavateľstva (Star production) sú tu iba dve menšie platby na konci mája a v júni.
Podobne inzerent Martin Hojsík (kandidát PS) viedol podľa knižnice Ads Transparency Center na internetových platformách Google samostatnú kampaň dokopy za 4 650 eur. PS v reakcii na našu otázku tvrdí, že v prípade údajov v knižnici ide vraj len o „technické označenie“ účtu pomenovaním Martin Hojsík a reklamu v skutočnosti platilo Progresívne Slovensko.
Kandidáti hnutia Slovensko bojovali o priazeň voličov aj prostredníctvom volebných novín distribuovaných do schránok domácností. Ide o pomerne nákladnú plošnú politickú reklamu, ktorú si nemôže dovoliť hocikto. Výdavky týkajúce sa volebných novín sme na transparentnom účte hnutia nedokázali identifikovať.
Slabú vynútiteľnosť pravidiel možno ilustrovať nečinnosťou štátneho dohľadu, ktorý sa opäť iba prizeral na to, ako Smer vôbec neoznačoval volebnú inzerciu v prostredí najväčšej sociálnej siete údajom o objednávateľovi a dodávateľovi politickej reklamy, ako to stranám ukladá zákon. Túto informáciu ponúkal iba v záhlaví stránky, kde ju nie je možné priradiť (ak ju vôbec používateľ sociálnej siete objaví) ku konkrétnemu sponzorovanému postu.
Čas na zmeny
Pri prístupe súčasnej vlády k otázka právneho štátu, demokratických inštitúcií, ale aj volebných pravidiel môže výzva na úpravu legislatívy vyznievať do prázdna. Napokon, ani predošlá vládna garnitúra nedokázala nájsť potrebnú politickú zhodu aspoň pre odstránenie najvypuklejších nedostatkov. Férovosť politického predvolebného súperenia však začína byť skutočným problémom. Ani víťazstvo transparentnej strany v eurovoľbách nedokáže prebiť dojem zo zhoršujúcej sa situácie z pohľadu verejnej kontroly, ktorá však stranám vyhovuje. Tak ako v minulosti, šanca, ako si politici napokon môžu sami sebe sprísniť pravidla, tkvie predovšetkým vo vytrvalom tlaku verejnosti.
Ľuboš Kostelanský
Podporte kontrolu financovania politických strán a férovosť kampaní aj Vy. Ďakujeme!
Zodpovednosť za akýkoľvek obsah podporený Európskym fondom pre médiá a informácie spočíva výlučne na autorovi/autoroch a nemusí nutne odrážať stanoviská EMIFu a jeho partnerov, nadácie Calouste Gulbenkian a Európskeho univerzitného inštitútu. https://gulbenkian.pt/emifund/disclaimer/
Kampaň do Európskeho parlamentu potvrdzuje, že transparentnosť kampaní je časti strán ľahostajná. Podobne ako pri vlaňajších parlamentných voľbách skončili na chvoste hodnotenia aj dve vládne strany.
Pred voľbami do Európskeho parlamentu 2024 viedli transparentnú kampaň iba Progresívne Slovensko, Kresťanskodemokratické hnutie aSloboda asolidarita. Vyplýva to z hodnotenia, ktoré v predvolebnom týždni zverejnila protikorupčná organizácia Transparency International Slovensko. Zopakovala sa tak situácia z vlaňajších predčasných parlamentných volieb, v ktorých naplnila kritériá transparentnosti rovnaká trojica strán. Na chvoste hodnotenia je aj tentokrát Smer,za ktorý sa ešte zaradil Hlas scelkovo najmenej transparentnou eurokampaňou. Kým pri PS možno za dobrú prax označiť 11 zo 16 hodnotených kritérií, pri Hlase sú to len štyri.
Organizácia monitorovala pred eurovoľbami všetkých 24 kandidujúcich politických subjektov, do hodnotenia zaradila polovicu z nich s kampaňovými výdavkami nad 50-tisíc eur. Kampaň s výhradami vedú strany Demokrati, Aliancia, ĽSNS-Kotlebovci, Slovensko, SNS, Republika a Kresťanská únia. Zvyšné strany s malou kampaňou nebolo možné adekvátne zhodnotiť a porovnať.
Podobne ako v jesenných parlamentných voľbách alebo nedávnych prezidentských voľbách ani teraz nemožnokampaň celkovo označiť za transparentnú. Transparency opäť zaznamenala negatívne praktiky smerujúce najmä k zneprehľadneniu výdavkov a tým k oslabeniu verejnej kontroly.
Rezervy má aj najvyššie hodnotená kampaň Progresívneho Slovenska (skóre 80%). To nakúpilo väčšinu štvrť miliónovej bilbordovej kampane cez jedinú hromadnú agentúrnu faktúru. Strana však bola ochotná poskytnúť Transparency podrobný rozpis bilbordov, no nesúhlasila s jeho zverejnením.
Kresťanskí demokrati (77%) majú v kampani najviac veľkých darcov nad 10-tisíc eur, najväčším je súčasný europoslanec Ivan Štefanec, ktorý prispel strane sumou 120-tisíc eur. Podiel veľkých darov prekročil hranicu 25% príjmov, čo Transparency vníma už ako možný rizikový faktor.
Predseda SaS Richard Sulík najprv prisľúbil vyplnenie rozšíreného majetkového priznania, ktoré Transparency rozoslala kandidujúcim stranám. Nesúhlasil však s jeho zverejnením, čo odôvodnil zlou bezpečnostnou situáciou po pokuse o atentát na premiéra Roberta Fica. Napokon ho Transparency nezaslal vôbec. Urobili tak však traja iní lídri eurokandidátok: Ľudovít Ódor (PS), Miriam Lexmann (KDH) aJaroslav Naď (Demokrati). Je to posun oproti jesenným parlamentným voľbám, kedy vyplnili formulár iba dvaja predsedovia väčších strán.
Strany investovali do kampane zatiaľ spolu 5,4 milióna eur, čo je už teraz viac ako náklady z predošlej eurokampane z roku 2019 (4,9 mil. eur). Najväčšiu kampaň pritom zrejme bude mať najsilnejšia vládna strana Smer, ktorá doteraz minula 1,25 milióna eur. Hodnotenie netransparentnej kampane si vyslúžila najmä kvôli takmer úplnému únosu kampane do prostredia vlastnej agentúry. Strana platí väčšinu kampane cez hromadné zálohové agentúre platby, ktoré sú popísané iba všeobecne ako „organizačno-technické zabezpečenie volieb“.
Najhoršiu prax predviedla strana Hlas, ktorá zopakovala mimoriadne netransparentnú prezidentskú kampaň svojho doterajšieho predsedu Petra Pellegriniho. Hlas odštartoval eurokampaň už v marci bez transparentného účtu, ten si založil až o mesiac, v apríli. Podľa pozorovaní Transparency môže mať najväčšiu bilbordovú kampaň, ktorú však opäť platí cez agentúrne faktúry s dlhou splatnosťou, verejnosť sa tak náklady za najintenzívnejšie májové bilbordy zrejme dozvie až po voľbách. Podobne ako Smer, aj Hlas kampaň ukrýva v agentúre, dokonca poslal necelých 100-tisíc eur bez uvedenia prijímateľa na transparentnom účte, čo je v rozpore so zákonom.
Demokratom kategória transparentnej kampane ušla najmä kvôli nízkej transparentnosti zdrojov financovania. Majú síce druhý najvyšší počet darcov v kampani (134), ktorých menšie príspevky vidno na transparentnom účte, drvivúväčšinu privátnych financií, na ktorých stojí ich kampaň, však ukryli na straníckom účte. Vládna strana SNS výdavky v kampani popisuje iba všeobecnými poznámkami (cestovné výdavky, reklamné plochy, inzercia, ostatné náklady). Republika, ktorej sa v prieskumoch opäť darí, zas vôbec nemá popísanú väčšinu významnejších platieb, pri niektorých chýba iadresát.
V rámci hodnotenia Transparency skúmala 16 kritérií od kvality vykazovania transakcií na povinných transparentných účtoch, cez spôsob financovania kampaní, dodržiavanie základných zákonných náležitostí až po zabezpečenie základnej informovanosti voličov o strane, kandidátoch a kampani. Pre lepšiu prehľadnosť boli posudzované strany roztriedené na princípe semafora do troch skupín: transparentná zelená kampaň, oranžová kampaň s výhradami a netransparentná červená kampaň. Súčasťou hodnotenia bol aj test funkčnosti komunikačných kanálov strany. Na otázku potenciálneho voliča na oficiálny email zareagovalo 5 z12 strán, cez sociálnu sieť odpovedali iba dve.
Zodpovednosť za akýkoľvek obsah podporený Európskym fondom pre médiá a informácie spočíva výlučne na autorovi/autoroch a nemusí nutne odrážať stanoviská EMIFu a jeho partnerov, nadácie Calouste Gulbenkian a Európskeho univerzitného inštitútu. https://gulbenkian.pt/emifund/disclaimer/
