Len pár hodín po schválení termínu septembrových predčasných volieb oznámil Richard Sulík , že jeho strana si už objednáva bilbordy pre kampaň. SaS je oproti konkurencii v pomerne komfortnej situácii. Podľa verejne dostupných informácií o hospodárení strán a našich prepočtov má na účte cez dva milióny eur. Pred viacerými inými stranami ale stojí náročná úloha rýchlo zohnať potrebné financie. Zostávajúce príspevky od štátu im totiž na veľkú celonárodnú kampaň stačiť nebudú.
Limit pre voľby je až 3 milióny eur, viac ako milión minulo pred tromi rokmi až desať strán. Väčšina strán túžobne hľadí na polovicu roka, kedy im ministerstvo financií poukáže poslednú časť zo štátneho príspevku. Aspoň milión bude mať vtedy na účte podľa nášho odhadu päť strán. Najviac – až okolo 15 miliónov eur bude mať k dispozícii hnutie OĽaNO, čo je orientačne zhruba toľko ako všetky ostatné strany so štátnymi príspevkami dohromady.
Pravidlá financovania politiky sú totiž nastavené v prospech víťazov volieb, ktorých nadmerne zvýhodňujú na úkor menších. Okrem Igora Matoviča môže konkurenciu veľkou kampaňou zvalcovať aj strana Smer, ktorá môže mať aktuálne na účte okolo 8 miliónov eur. Na minimálne miliónovú kampaň by podľa nášho odhadu mala mať extrémistická ĽSNS Mariana Kotlebu, ale aj hnutie Sme rodina Borisa Kollára, ktoré investovalo milión eur aj do nedávnych spojených volieb.
Všetky ostatné strany budú mať na účte pred voľbami menej ako milión a ak chcú vo voľbách uspieť, musia urýchlene hľadať sponzorov či veriteľov. Tento tlak samozrejme vyvoláva aj riziká problematického financovania, ako sme boli pred tromi rokmi svedkami pri strane Vlasť Štefana Harabina alebo hlbšie v minulosti pri slávnej nahrávke „hlasu podobnému Ficovi“, ktorý zháňal peniaze vlastnou hlavou.
V ťažkej situácii je líder prieskumov strana Hlas Petra Pellegriniho, ktorý potrebuje v súboji o podobného voliča so Smerom do kampane investovať veľa, no ako nová strana nemá nárok na štátne príspevky a na účte mu po komunálnych a župných voľbách nezostalo takmer nič. Podobne je na tom preferenčne tiež pomerne silné Progresívne Slovensko, ktoré sa v 2020 tesne nedostalo do parlamentu, dôsledkom čoho sú nižšie príspevky od štátu. Z nich musela strana navyše splatiť pôžičky na minulú kampaň. Ešte stále dlhuje svojmu bývalému predsedovi Michalovi Trubanovi viac ako 400-tisíc eur.
Značnú časť kampane pred nedávnymi spojenými komunálnymi a župnými voľbami sa odohrala v online prostredí. Podľa odhadu Transparency International Slovensko tvorili výdavky na online propagáciu najmenej 14 percent z celkových viac ako 12 miliónov eur vynaložených na predvolebnú kampaň politickými stranami a kandidátmi.
Organizácia zaznamenala v rámci uskutočneného monitoringu viaceré systémové nedostatky s negatívnymi dopadmi na verejnú kontrolu. Zhrnuté sú v základnej Národnej správe zameriavajúcej sa na transparentnosť politickej reklamy v online prostredí, ktorá je aj predmetom novej pripravovanej legislatívy na európskej úrovni.
TIS ponúka aj širší regionálny európsky kontext, ktorým je základné porovnanie so situáciou v Česku, Poľsku a Maďarsku zhrnuté v Správe za región V4. Oba dokumenty obsahujú návrhy niektorých opatrení, ktoré by mohli situáciu v danej oblasti sprehľadniť. Problematiku politickej reklamy v online prostredí bude podrobnejšie rozobraná v rozšírenej analýze v nasledujúcich mesiacoch.
Posted involby2022-aktuality|Comments Off on Online kampane pred spojenými voľbami 2022 mali viacero systémových nedostatkov
Pri nedávnych spojených voľbách sme mali ambíciu skontrolovať bilbordy, na ktoré kandidáti a ich strany minuli každé tretie euro v kampani (celkovo podľa nášho odhadu 3,9 z 12 miliónov eur). Opäť sme preto nadviazali spoluprácu s renomovanou výskumnou agentúrou Kantar Slovakia, ktorá pre nás pripravila obsiahly sumár politickej reklamy za obdobie pred voľbami. Pomocou analýzy viac ako 1500 riadkov dát sme narazili na nezrovnalosť v záverečnej správe strany Hlas, ktorá vykázala podozrivo nízku bilbordovú kampaň.
Strana Petra Pellegriniho, ktorá dlhodobo vedie prieskumy a má ambíciu zostavovať najbližšie vládu v záverečnej správe tvrdí, že na volebné plagáty počas októbrových volieb minula iba necelých 20-tisíc eur. Je to až jedenásť krát menej ako mala strana Smer s oficiálne najväčšou bilbordovou kampaňou (221-tisíc eur). Zaujímalo nás preto, čo o bilbordoch Hlasu zistil Kantar. Agentúre sa podarilo zmonitorovať outdoorovú kampaň v celkovom objeme 135-tisíc eur (v cenníkových cenách), kde bola zadávateľom reklamy práve táto strana. Je to takmer sedem krát viac ako má Hlas v záverečnej správe.
Kantar napočítal celkom 398 bilbordov a 17 väčších bigboardov, ktoré mal Hlas po Slovensku v mesiacoch august, september a október. Po zohľadnení zliav, aké sa dajú na trhu získať odhadujeme, že tieto plochy mohli Pellegriniho stranu vyjsť na 60 až 80 tisíc eur. Fakt, že vykazuje iba tretinu/štvrtinu tejto sumy nám nijako nevysvetlila. Pri urgovaní odpovede na naše otázky nám hovorkyňa Patrícia Medveď Macíková neformálne uviedla, že 90 percent bilbordov si, vzhľadom na ekonomickú situáciu strany, ktorá nemá príspevky od štátu, platili sami kandidáti.
Ako príklad uviedla hovorkyňa podpredsedníčku strany Denisu Sakovú, ktorá kandidovala za poslankyňu v bratislavskej mestskej časti Ružinov. Podľa Medveď Macíkovej zaplatila Sakovej strana iba časť outdooru. To však ukazuje aj monitoring Kantaru, podľa ktorého Hlas financoval Sakovej dva bigboardy a ďalších 39 bilbordov platila kandidátka sama. Vyššie uvedené nás privádza k podozreniu, že strana Hlas mohla mať, okrem oficiálnej, aj čiernu volebnú kampaň. Vyzývame ju preto, aby rozpory verejne vysvetlila, napríklad aj tak, že zverejní podrobný rozpis jej bilbordovej kampane. Jej transparentný účet k voľbám vzhľadom k nízkej miere transparentnosti takéto informácie neobsahuje.
Niekoľkomesačný monitoring Transparency International zameraný na kampane pred nedávnymi spojenými miestnymi a župnými voľbami ukázal značné nedostatky pri verejnej kontrole financovania kandidátov. Prinášame ich zhrnutie, ako aj návrhy na úpravu praxe a legislatívy.
Najväčšiu kampaň v nedávnych spojených samosprávnych voľbách vykázal primátor Bratislavy Matúš Vallo. Foto – TASR
Nové volebné pravidlá sú výrazným krokom dopredu pri kontrole financovania strán a v čistote politického života, ubezpečoval verejnosť po ich prijatí v roku 2014 vtedajší minister vnútra Robert Kaliňák. Predovšetkým novinka v podobe transparentných účtov naozaj zlepšenie priniesla, štát však ani po 8,5 roku nedokázal pravidlá dotiahnuť, čo ukazuje veľké množstvo problémov pri každých ďalších voľbách. Tie dosiaľ posledné, keď sme si na jeseň 2022 v spojených voľbách vyberali zástupcov do miestnych aj regionálnych samospráv, priniesli v niektorých ohľadoch dokonca zhoršenie kontroly.
Kandidáti na primátorov, starostov, županov i poslancov vložili vlani dovedna do kampaní odhadom 12 miliónov eur. Za posledné roky ide o druhú najvyššiu sumu, ešte zhruba dvakrát toľko investovali do presviedčania voličov strany v parlamentných voľbách 2020.
Všetky kampaňové príjmy aj výdavky kandidátov museli prejsť podľa volebných zákonov výlučne cez transparentné účty a verejnosť by tak mala presne vedieť, kto všetko jednotlivých kandidátov podporil, aj to, koľko, komu a za čo v kampani platili. Bolo to ale skutočne tak?
Stratení v stranách
Začnime menej problematickou stránkou a teda príjmami. Ak aj pominieme viaceré protizákonné vklady v hotovosti alebo veľké vklady samotných kandidátov, ktoré k nim teoreticky mohli prísť skadiaľkoľvek, pôvod peňazí pomáhali skrývať aj politické strany. Jasne to ukázalo prerieknutie predsedu KDH Milana Majerského, ktorý sa v rozhovore pre Denník N priznal, že cez účet KDH pretiekli do kampane aj nimi podporovaného kandidáta na primátora Bratislavy Rudolfa Kusého peniaze neznámeho sponzora. Neskôr sa ukázalo, že darcom bol Rudolf Hrubý z ESET-u, ktorý prispel hnutiu na Kusého kampaň 25-tisíc eur.
Stranícke účty však boli z hľadiska verejnej kontroly ďaleko rozsiahlejším problémom. Časť politikov sa totiž rozhodla využiť možnosť, ktorú im volebné zákony dávajú, a celú kampaň financovať len cez účty strán. Kým v predošlých župných a komunálnych voľbách pretiekla cez stranícke účty súhrnne iba tretina kampaňových peňazí (4,1 z celkovo 12 miliónov eur), teraz to bola už polovica (5,8 z 12 miliónov eur).
Na straníckych účtoch sa však, až na výnimky, kampane všetkých ich kandidátov zlievali. Príjmy a výdavky v prospech jednotlivých kandidátov tak nebolo možné identifikovať. Niektoré z vôbec najväčších kampaní spod verejnej kontroly zmizli takmer úplne. Týkalo sa to napríklad úradujúcich županov z OĽaNO Jozefa Viskupiča v trnavskom a Eriky Jurinovej v žilinskom kraji, ale aj spomínaného kandidáta viacerých strán na bratislavského primátora Kusého či predsedu KDH a prešovského župana Majerského. Vo veľkej miere využili túto stratégiu aj kandidáti extrémistov z Republiky a ĽSNS.
Povinnosť viesť platenú kampaň cez transparentný účet sa podľa zákona vzťahovala na všetkých kandidátov na županov, ako aj na primátorov a starostov v mestách, obciach a mestských častiach Bratislavy a Košíc nad 5-tisíc obyvateľov. Takýchto samospráv máme vrátane ôsmich žúp aktuálne na Slovensku 167. Dovedna sa v nich o priazeň voličov uchádzalo 708 politikov (76 v župných a 632 v miestnych voľbách).
Transparentný účet sa nám nepodarilo dohľadať pri vyše 160 z nich. Zväčša práve preto, že ich kampaň šla cez politické strany. Narazili sme však aj na nezávislých či kandidátov ministrán, ktorí nevyužívali transparentné účty vôbec a platenú kampaň tak zrejme úplne vypustili.
Dvojaký meter na limity
Problémom straníckych účtov nebola len nižšia transparentnosť a skrývanie kampaní jednotlivých kandidátov. Do volebných súbojov zároveň priniesli dva druhy limitov, čo znížilo celkovú férovosť volieb.
Volebná legislatíva stanovila pre nezávislých kandidátov striktné limity. Pre kandidátov na županov ako aj primátorov Bratislavy a Košíc to bolo 250-tisíc eur, v ďalších krajských mestách 100-tisíc, limity ďalej klesali s veľkosťou samosprávy až po 2 000 eur v obciach do dvetisíc obyvateľov.
Pri stranách kampaňujúcich v prospech svojich kandidátov sa spojením miestnych a župných volieb a úpravou zákona limit zvýšil na 1,5 milióna eur. Ako tieto peniaze strany medzi kampane svojich kandidátov rozdelia, je pritom už na nich. Viacero kandidátov tak vďaka podpore strán dokázalo limity prelomiť.
Najevidentnejšie sa to ukázalo v súboji o post primátora hlavného mesta, kde 250-tisícový limit pre nezávislých prekročili obaja hlavní kandidáti. Obaja totiž kandidovali za strany a vlastný transparentný účet nemali. Obhajca mandátu primátor Matúš Vallo viedol kampaň cez účet jeho novej strany Team Bratislava, jeho vyzývateľ Kusý dokonca cez účty troch strán (Dobrá voľba, Sme rodina a KDH).
A koľko teda oboch kampaň napokon stála? Túto informáciu občan, na rozdiel od nezávislých kandidátov, ktorí musia predkladať aj individuálne záverečné vyúčtovanie, ľahko nezistí. Tieto informácie nie je možné získať automaticky ani z transparentných účtov strán, na ktorých sa, ako sme už spomínali, kampane viacerých straníckych kandidátov zlievajú.
Tím Matúša Valla však aj po našej kritike takejto praxe verejne deklaroval, že cez stranícky účet Teamu Bratislava budú financovať takmer výlučne výdavky súvisiace s kampaňou bratislavského primátora. Po voľbách nám upresnili, že na účte sú len dva výdavky za dovedna 3-tisíc eur v prospech iných kandidátov. Po ich odpočítaní sa tak dostaneme k výdavkom na Vallovu kampaň za 358-tisíc eur, čo tak bola najdrahšia kampaň celých volieb. Team Bratislava do nich započítal aj 77-tisíc eur na predkampaň, keď si nová regionálna strana budovala značku.
Kým účet Teamu Bratislava sme hodnotili ako jeden z najtransparentnejších, s podrobne popísanými príjmami aj výdavkami, v prípade Vallovho protikandidáta Kusého sme mohli sledovať len celkovú výšku jeho kampane. Dobrá voľba, Sme rodina a KDH totiž jeho kampaň financovali cez veľké platby v prospech pražskej agentúry Temper Communication, ktorú si Kusý najal. Akékoľvek ďalšie informácie ostali ukryté v agentúre, kampaň tak bola v podstate nekontrolovateľná. Je to ukážkový príklad zlyhania pravidiel, ktoré síce vyžadujú transparentné účty, ale nestanovujú kvalitu ich vedenia.
Kampaňové výdavky navyše prekvapivo rástli ešte aj po voľbách. V médiách sa objavila informácia, že Kusého agentúra doručila stranám dodatočné faktúry, pričom Dobrá voľba takto vyfakturovaných 41-tisíc eur aj uhradila. Kusého kampaň tým poskočila z predvolebných 292-tisíc eur až na 333-tisíc.
Či je táto suma už konečná, ani tri mesiace po voľbách nevieme. Zákon síce stranám striktne prikazuje viesť kampaň iba cez transparentné účty, zmienené povolebné doplácanie sa však dialo mimo týchto účtov. Netransparentnosť Kusého kampane ešte viac zvyšuje spomínané utajovanie darcov cez účet KDH, čo dokonca prešetruje aj polícia.
Hádanie top kampaní
Kým Vallova a Kusého kampaň sa dajú jednoznačne označiť za najväčšie kampane, zostaviť ďalšie poradie top kampaní nie je celkom jednoduché. Komplikuje ho práve vedenie viacerých veľkých kampaní cez netransparentné stranícke účty. Medzi 15 najväčšími hráčmi sme straníckych kampaní napočítali až sedem.
Problematické je vyčíslenie možnej najväčšej župnej kampane, ktorú viedla už spomínaná žilinská županka Erika Jurinová. Jej výdavky na spoločnom straníckom účte OĽaNO nemožno vyčítať, predstavitelia hnutia nám však v priebehu kampane upresnili, že jej kampaň financujú cez žilinskú reklamnú agentúru JM create. Ak na ich účte spočítame nešpecifikované výdavky v prospech tejto agentúry a všetky výdavky s poznámkami viažucimi sa k žilinskému regiónu, dostaneme sa až na 257-tisíc eur. Ak by naozaj kampaň žilinskej županky stála toľko, minula by na ňu viac, ako je 250-tisícový limit pre nezávislých kandidátov. (Kandidátka po vyjdení blogu informovala, že celková výška jej kampane predstavovala sumu 231-tisíc eur.)
Na podobné problémy narazíme v prípade kampane ďalšieho župana OĽaNO Jozefa Viskupiča v Trnave. Výdavky v prospech agentúry Citadela, zabezpečujúcej jeho kampaň, a ďalšie výdavky s označením trnavského regiónu, dosahujú 204-tisíc. Jeho kampaň by sa tak zaradila v rebríčku na siedme miesto. Či ide v prípade oboch politikov o reálne výdavky na kampaň, nám hnutie nezodpovedalo.
Podobná situácia platí aj o kampani predsedu KDH a prešovského župana Milana Majerského. Ani výdavky v jeho prospech nie je možné odčítať. KDH nám upresnilo len toľko, že kampaň v prešovskom kraji ich stála 219-tisíc eur. Či šlo len o výdavky na propagáciu Majerského, alebo aj ďalších kandidátov hnutia, môžeme len hádať. (Strana po vyjdení blogu spresnila, že ide o kumulované výdavky za celý kraj.)
Zlá prax veľkých hráčov
Kampane oboch županov OĽaNO a predsedu KDH tak možno spolu s Kusým označiť za jedny z vôbec najmenej transparentných.
O tom, že sa to dalo aj v prípade straníckych kandidátov robiť inak, svedčí kampaň bratislavského župana Juraja Drobu. Ten síce tiež nemal vlastný transparentný účet, jeho strana SaS však vyznačovala županove výdavky na straníckom účte a v závere bola ochotná poskytnúť aj údaj o celkových nákladoch jeho kampane (125-tisíc eur).
Lepšiu prax predviedla dokonca aj opozičná strana Smer, ktorej dvaja hlavní kandidáti – trenčiansky župan Jaroslav Baška a vyzývateľ Eriky Jurinovej Igor Choma mali vlastné transparentné účty, kde účtovali časť svojej kampane. Ani v ich prípade však nepoznáme všetky výdavky a nevieme vyčísliť celkovú výšku.
Baška síce viedol svoj účet prehľadne, časť jeho kampane však hradil zo straníckeho účtu aj Smer. Choma na svojom účte celú kampaň (s výnimkou platieb za reklamu na sociálnej sieti) schoval do šiestich veľkých platieb mediálnej agentúre.
Netransparentnosť zaklincoval záverečnou správou, kde vlastnou rukou napísal jediné číslo. Niekdajší žilinský primátor tvrdí, že jeho kampaň tvorili iba výdavky na politickú inzerciu v objeme 128-tisíc eur, ku ktorým si vraj máme pripočítať ešte bilbordy platené stranou. Koľko stáli a kde sú ďalšie výdavky tejto veľkej župnej kampane (napríklad volebné akcie po celom kraji) nie je jasné. Jeho kampaň teda určite stála v súhrnne viac, ako deklarovaných 128-tisíc. Strana Smer na naše otázky neodpovedala.
Obr. Záverečná správa kandidáta strany Smer-SD Igora Chomu.
V Prešove šiel súboj cez limit
Špecifickým prípadom kombinácie vlastnej a straníckej kampane je aj niekdajší primátor Prešova Pavel Hagyari, ktorý sa s podporu strán Starostovia a nezávislí kandidáti a Sme rodina pokúsil po rokoch na radnicu vrátiť. Koľko jeho kampaň dovedna vlastne stála, je však otázne. V záverečnej správe síce deklaruje 60-tisíc eur, na jeho transparentnom účte však vidno výdavky len za 49-tisíc.
Rozdiel nevysvetľuje ani kampaň, ktorú viedlo v jeho prospech zo straníckeho účtu aj hnutie Sme rodina. Tieto výdavky sú podstatne vyššie ako chýbajúcich 11-tisíc. Sme rodina, na rozdiel od viacerých iných strán, výdavky riadne označovala a na Hagyariho kampaň vynaložila podľa transparentného účtu až 60-tisíc eur.
Ak by sme teda pri Hagyarim zrátali ním vykazovaných 60-tisíc zo záverečnej správy a náklady Sme rodina v jeho prospech, dostali by sme sa až na 121-tisíc eur. Hagyari sa tak dostal do TOP15 najväčších kampaní.
Len kúsok za ním by v pomyselnom rebríčku skončil ďalší neúspešný kandidát na prešovského primátora Ľuboš Micheľ. Bývalý futbalový rozhodca kandidoval za Hlas, no kampaň si viedol sám. Nedodržal však pritom finančný limit 100-tisíc eur platný pre tretie najväčšie mesto, čo bolo vidno už aj na transparentnom účte. Kandidát to priznal aj v záverečnej správe, kde celkové výdavky vyčíslil na 103-tisíc eur a zrejme tak bude musieť čeliť pokute.
Micheľova kampaň vzbudzovala otázky už v jej priebehu, keď pri veľkej väčšine výdavkov chýbal na transparentnom účte údaj o ich prijímateľoch. Z účtu si peniaze vyberal aj v hotovosti, na účte mal aj viacero veľkých vratiek.
Pochybnosti však vyvoláva aj Micheľova záverečná správa, v ktorej deklaruje náklady na volebné plagáty za 6 853 eur. Dáta, ktoré Transparency získala od výskumnej agentúry Kantar, ktorá reklamný priestor na Slovensku dlhodobo komerčne monitoruje, však ukazujú, že Micheľ mal celkom 111 reklamných plôch od piatich bilbordových spoločností za cenníkových 40-tisíc eur. Je málo pravdepodobné, že by sa mu podarilo so spoločnosťami zjednať až šesťnásobnú zľavu.
Kontrola reálnosti výdavkov na outdoorovú kampaň zostáva mimochodom jednou z najväčších slabín pri verejnej kontrole. Kandidáti sú ochotní odhaľovať podrobnosti o svojich bilbordoch skôr zriedka, na transparentných účtoch tieto výdavky často pre veľké súhrnné platby agentúram identifikovať nevedno. Presnejšie údaje nezistíme ani zo záverečných správ, kde sa outdoor skrýva v širšej skupine „nákladov na úhradu volebných plagátov“.
Netransparentné zostáva aj prostredie bilborodvých spoločností. Viaceré odmietli konkrétne dáta poskytnúť dokonca aj Kantaru, inde sú dáta neúplné alebo len v cenníkových cenách bez zliav.
Rozpaky aj v Košiciach
V Košiciach sa podarilo post župana obhájiť Rastislavovi Trnkovi (KDH, Aliancia, Starostovia a nezávislí kandidáti, Šanca, DS), ktorému v roku 2017 uspel aj vďaka protikorupčnej rétorike. Tú dokazoval aj nadštandardne vyplnenou záverečnou správou, kde svoju kampaň rozpisoval namiesto povinných siedmich až na 44 riadkoch.
Pri aktuálnej obhajobe sa už tak transparentne nesprával. Začiatkom leta mal kraj oblepený bilbordmi, zverejňoval volebné videá a lial peniaze do online reklamy, jeho transparentný účet bol však prázdny. Následne sa síce začal plniť, aj u neho však dôležité výdavky zostali ukryté v agentúrach, čo verejnosti znemožnilo kontrolu štvrtej najväčšej kampane. Trnkova terajšia záverečná správa sa obmedzuje už len na zákonné minimum.
Obr. Záverečné správy Rastislava Trnku ku kampani v roku 2017 (vľavo) a v roku 2022 (vpravo).
Pochybnosti vzbudzuje aj kampaň neúspešného Trnkovho vyzývateľa Erika Ňarjaša z OĽaNO, ktorého jeho stranícky šéf Igor Matovič nedávno tesne pred odstúpením z pozície ministra financií vymenoval za člena predstavenstva TIPOSu. Ňarjaš zaokrúhlil všetky údaje v záverečnej správe na celé desaťtisíce. Oficiálnu kampaň vyčíslil na 60-tisíc eur (plus 20-tisíc eur za predkampaň). Na jeho transparentnom účte sú však len výdavky za necelých 32-tisíc a nie je jasné, kde je zvyšná polovica kampane.
V záverečnej správe Ňarjaš uvádza, že jeho bilbodrová kampaň stála 10-tisíc eur. Na jeho transparentnom účte má však výdavky na bilbordy za necelých 20-tisíc od rôznych otudooroviek. Dáta od Kantaru dokonca ukazujú, že nakúpil od piatich bilbordových spoločností celkom 184 reklamných plôch za cenníkových 45-tisíc eur.
Obr. Zmätok v župnej kampani poslanca parlamentu Erika Ňarjaša (OĽaNO). V záverečnej správe deklaruje výdavky na oficiálnu kampaň v sume 60-tisíc eur, na transparentnom účte má len necelých 32-tisíc.
Netransparentnosť aj pri stranách
Spomedzi straníckych kampaní investovali najviac do samosprávnych volieb OĽaNO a Sme rodina, ktoré obe prekročili hranicu milión eur. Do týchto kampaní však vládne hnutia zahrnuli aj nevolebné stranícke bilbordové kampane (200 eur na dieťa, Nájomné byty).
Problémy s transparentnosťou malo najmä OĽaNO, ktoré kampaň odštartovalo veľkými súhrnnými platbami do agentúr a takúto nepriaznivú prax korigovalo až v druhej polke kampane. Ako bolo spomenuté, veľké župné kampane kandidátov hnutia Eriky Jurinovej a Jozefa Viskupiča sú takmer úplne schované v agentúrach a o ich podobe nevieme z účtov takmer nič.
Za problematický považujeme aj prístup strany Hlas, ktorá vykázala kampaň iba za 135-tisíc eur. Dáta z monitoringu politickej reklamy, ktoré sme získali od Kantaru, naznačujú, že v skutočnosti mohla byť väčšia.
Kantar zmonitoroval celkom 348 nosičov vonkajšej reklamy, ktoré mal v septembri a októbri prenajaté Hlas, pričom ich hodnotu vyčíslil na 118-tisíc eur. Strana Petra Pellegriniho však v záverečnej správe vykázala bilbordovú kampaň iba za 19 642 eur. Aj po zohľadnení prípadných zliav z cenníkových cien to je násobne menej ako zrejme bola skutočnosť. Strana nám túto nezrovnalosť zatiaľ nevysvetlila.
Obr. Monitoring outdoorovej kampane strany HLAS od agetnúry Kantar Slovakia.
Za málo transparentné možno označiť aj kampane viacerých ďalších strán. S označovaním výdavkov v prospech jednotlivých kandidátov sa netrápili napríklad ani v ĽSNS Mariana Kotlebu, ktorej nominanti viedli kampaň takmer výlučne len cez spoločný stranícky účet. Opäť často vyberali peniaze zo spoločného účtu aj v hotovosti, pri ktorých nie je možné účel ich vynaloženia kontrolovať vôbec.
Transparentná len pätina kampaní
Ako by sa teda transparentnosť kampaní dala zhrnúť celkovo? Zmerať jej úroveň sme sa na dvakrát pokúsili v jej závere v októbri pomocou hodnotenia najdôležitejších ukazovateľov pri kandidátoch v župách a krajských mestách. Skúmali sme predovšetkým kvalitu vykazovania kampaní na povinných transparentných účtoch, spôsob ich financovania, dodržiavanie základných zákonných náležitostí, ako aj to, či je zabezpečená minimálna informovanosť voličov o kandidátovi a jeho kampani.
Označenie „Transparentná kampaň“ sme v závere mohli udeliť 21 z celkovo 103 hodnotených kandidátov (v prvom hodnotení bolo transparentných len 11 z 98 kandidátov). Viac ako štvrtinu kampaní sme však museli označiť za vyslovene netransparentné, pri polovici kandidátov prevládali výhrady.
Bilbordy sú stále kľúčové
Vďaka unikátnemu portálu Transparency volby.transparency.sk, na ktorom sme s pomocou programátorov dokázali zhŕňať dáta zo všetkých transparentných účtov, sme príjmy aj výdavky kandidátov dokázali zanalyzovať aj z väčšej perspektívy.
Na portáli sme zozbierali údaje z dovedna 542 účtov s viac ako 17-tisíc výdavkovými operáciami. Hlavným zistením je, že napriek dobrému zámeru transparentných účtov, ktorým je lepšia verejná kontrola financovania kampaní, realita zaostáva za očakávaniami. Kvalita dát na účtoch je často slabá.
Pekne to vidno pri snahe rozdeliť kampaňové výdavky podľa ich typu. Až tretinu z celkovo cez účty minutých 11,5 milióna eur nemožno presnejšie rozkľúčovať, keďže príjemcov a výdavky kandidáti buď riadne neoznačili, alebo išlo o už spomínané väčšie a bližšie nešpecifikované platby mediálnym a reklamným agentúram.
Tých druhých sme dovedna narátali až za 2,9 milióna eur, ktoré tak cez účty strán a kandidátov vlastne iba pretiekli do netransparentného prostredia agentúr. Je to podobne vysoká miera netransparentnosti ako pri parlamentných voľbách 2020, kde sa do agentúr prelialo podľa našich odhadov 6,3 z celkovo 23,6 milióna eur.
Pri zvyšných dvoch tretinách výdavkov, ktoré sa nám buď vďaka zmysluplným opisom transakcií alebo špecifickému zameraniu firiem, podarilo jednoznačne identifikovať, šlo najviac peňazí práve do outdooru. Do bigbordov, bilbordov, citylightov, bannerov a ďalších reklamných pútačov investovali kandidáti dovedna prinajmenšom 2,6 milióna eur a teda necelú štvrtinu všetkých výdavkov. Ak by sme medzi jednotlivé typy výdavkov matematicky rozdelili spomínanú bližšie neidentifikovateľnú tretinu celkového koláča, na outdoor by z neho vychádzala tretina (asi 3,9 milióna eur).
Tento odhad sa nám zdá realistický aj na základe porovnania údajov, ktoré sme získali od výskumnej agentúry Kantar, ktorá reklamný priestor na Slovensku dlhodobo komerčne monitoruje. Aj keď nie všetky bilbordové spoločnosti sú ochotné zverejňovať údaje o politickej reklame a známe sú len cenníkové ceny, Kantaru sa za posledné štyri mesiace kampane podarilo napočítať výdavky kandidátov a strán na outdoor za 3,2 milióna eur.
Ak by sme podobne ako pri bilbordoch matematicky rozdelili tretinu bližšie nešpecifikovaných transakcií aj medzi ostatné typy výdavkov, za outdoorom (34%) by nasledovali propagačné materiály kandidátov (cca. 30%) a až za nimi výdavky na online propagáciu, ktoré tvorili podľa nášho odhadu približne 14 percent z celkových výdavkov. Takéto rozdelenie korešponduje s parlamentnými voľbami 2020, kde šlo podľa našich zistení na outdoor 38 percent a na online 15 percent z celkových výdavkov (3,6 a 9 miliónov z celkovo 23,6 miliónov).
Kto to všetko platil?
Zanalyzovať sa nám podarilo aj príjmy na transparentných účtoch kandidátov a strán. Špecifickosť spojených volieb spočíva vo vysokej miere privátnych zdrojov použitých na predvolebnú kampaň. V kampani prevažovali nad štátnymi financiami, ktorými disponujú politické strany. Tie do kampaní kandidátov naliali zhruba 40 percent z celkových výdavkov, v tomto balíku sú však okrem štátnych peňazí aj ich ďalšie menšie zdroje ako členské príspevky, pôžičky či dary od sympatizantov.
Odhadom mohli byť až dve tretiny finančných zdrojov v týchto voľbách privátne. Ochotu podporovateľov aktívne prispieť na kampaň politikov možno vnímať pozitívne. Z tohto pohľadu bol najpresvedčivejším Matúš Vallo a jeho team Bratislava, ktorým na účet poslalo príspevok až 1 245 unikátnych darcov.
Takýto vysoký podiel súkromných zdrojov však predstavuje pre férovosť volieb aj isté riziko. Značný podiel na úspechu jednotlivých kandidátov mohli mať totiž popri odovzdaných hlasoch voličov aj skryté záujmy v pozadí. Je preto zarážajúce, že štát príjmová stránka kampaní veľmi nezaujíma. V záverečných správach o nej kandidáti nemusia dokonca referovať vôbec.
Z tohto pohľadu sa objavilo viacero otáznych kampaní. My sme upozornili napríklad na bývalú tenisovú hviezdu Martina Kližana, ktorý kandidoval na starostu Petržalky. Kližan mohol mať najväčšiu alebo druhú najväčšiu bilbordovú kampaň v hlavnom meste (podľa ceny outdooru Rudolfa Kusého, ktorá nie je známa), ktorej výšku sme odhadli na 60- až 80-tisíc eur. Kandidát však v záverečnej správe vykázal iba kampaň za necelých 23-tisíc eur.
Z celkovo 83-tisíc, ktoré mala podľa záverečnej správy stáť jeho kampaň vidno na transparentnom účte len 47-tisíc eur. Tieto prostriedky vložil na účet výlučne on a jemu blízka osoba. Vo voľbách skončil až na treťom mieste zo ziskom 8,86 percenta hlasov (2657 voličov). Jeden hlas ho v prepočte vyšiel až na 31 eur. Pre porovnanie, staronového starostu Petržalky Jána Hrčku, ktorý mal kampaň iba za 753 eur, stál jeden hlas tisíc krát menej – iba 3 centy (celkovo získal 23 120 hlasov).
Výhoda funkcie
Tu sa dostávame k ďalšiemu problematickému aspektu férovosti volieb. Opakovane sme upozorňovali na zneužívanie výhod prameniacich z pozície županov, primátorov a starostov, ktorí neraz v kampani čerpali aj z rozpočtov určených na propagáciu samosprávy.
V prípade župných a komunálnych volieb ide v skutočnosti o množstvo malých súbojov o jednotlivé radnice, kde už aj tisíce či desaťtisíce eur na propagáciu samosprávy predstavujú pre úradujúcich politikov zásadnú výhodu. Naznačujú to aj výsledky samotných volieb. Mandát sa podarilo obhájiť šéfom radníc až v 71% z 2 904 obcí, kde sa voľby konali. Ak by sme vzdali do úvahy len tých primátorov a starostov, ktorí znovu kandidovali, ich úspešnosť bola drvivá. Obhájiť mandát sa podarilo až 86% percentám z nich, čo je ešte o niečo viac, ako naposledy.
Presvedčivý výsledok úradujúcich šéfov radníc je do veľkej miery aj vysvedčením ich práce. Druhým, tiež očividným dôvodom úspechu mnohých z nich, však bola nepochybne aj práve výhodná pozícia kandidatúry z funkcie. V tejto súvislosti je extrémnym spomenutý príklad starostu Petržalky Jána Hrčku, ktorý potreboval v roku 2018 na dobytie významného samosprávneho postu kampaň v objeme 48-tisíc eur a na jeho obhajobu mu tentokrát stačila menej ako tisícka.
Pred začiatkom kampane sme upozornili na predvolebné navyšovanie rozpočtov pre mestské a župné noviny, ktoré dostávajú do schránok obyvatelia jednotlivých samospráv. Bratislava, napríklad, zdvihla rok pred voľbami náklad svojho mesačníka z 36 500 kusov až na 192-tisíc kusov. Košická župa zvýšila vo volebnom roku náklad svojho mesačníka dokonca na 330-tisíc kusov, s ročnými nákladmi 340-tisíc eur sa stal najdrahším samosprávnym titulom.
Naše vlaňajšie hodnotenie novín vydávaných stovkou najväčších miest i župami ukázali pretrvávajúce problémy s objektívnosťou. V predvolebnom období sa radničné noviny ešte vo väčšom rozsahu venovali nekriticky úspechom úradujúcich šéfov radníc a žúp. Potvrdilo sa to opäť aj pri našom zhodnotení predvolebných vydaní bratislavských mestských častí. Výhrady z hľadiska férovosti kampaní sme mali až pri tretine z 12 hodnotených titulov.
Kontrola štátu je vlažná
Niekoľkomesačný monitoring Transparency ukázal na množstvo pochybení a konkrétnych problémov pri verejnej kontrole, ako aj slabý záujem štátu o vynucovanie pravidiel.
Desiatky kandidátov si v priebehu kampane nesplnili ani základnú povinnosť nahlásiť ministerstvu vnútra svoj transparentný účet. Export dát z platených statusov kandidátov v župách i väčších mestách nám zas potvrdil aj mimoriadne rozšírené nedodržiavanie zákonnej povinnosti označovať pri takomto obsahu podrobnosti o objednávateľovi a dodávateľovi. Takéto označenie chýbalo takmer pri každej druhej politickej reklame.
Plošný zákaz tretích strán viedol k porušovaniam zákona alebo posúvaním kampaní do sivej zóny. Po Slovensku sa opäť objavilo aj viacero anonymných antikampaní, ako napríklad tá v Nitre. Dodnes nebolo napriek nášmu podnetu na ministerstvo vnútra zodpovedané, či neoznačeným bilbordom porušil zákon niektorý z primátorových protikandidátov, alebo išlo iniciatívu občanov, ktorým dnešné znenie zákona platiť za bilbord v kampani legálne neumožňuje.
Ignorovanie zákona dokonca pokračuje aj po voľbách, keď viacero kandidátov nepredložilo ministerstvu ani svoju záverečnú správu. Medzi nimi chýba napríklad správa primátora Rožňavy Michala Domika, kandidátov na primátorku Komárna Ildikó Bauer (Aliancia), Košíc Jozefa Karabina (nezávislý), či Michaloviec Miroslava Dufinca (Smer, Sme rodina, SNS, SMS).
O problematických aspektoch kampaní či priamo porušení zákona sme na portáli volby.transparency.sk priniesli dovedna cez päťdesiat zistení. Aj na ich základe sme sa pokúsili v závere tejto súhrnnej analýzy priniesť základné odporúčania, ktorých vyriešenie by k väčšej transparentnosti a férovosti volebných súbojov bezpochyby prispelo.
10 zmien pre férovejšie voľby
Vyrovnanie šancí kandidátov politických strán a nezávislých kandidátov Aj pre straníckych kandidátov by malo byť v kampani povinné mať vlastný transparentný účet tak, ako je to povinné pre nezávislých kandidátov.
Zohľadnenie existencie regionálnych politických strán Volebná legislatíva by mala rozlišovať medzi regionálnou politickou stranou, ktorá vedie kampaň iba na území danej samosprávy a politickou stranou s celoštátnou kampaňou, minimálne pri limite na volebné výdavky. Tenby mal byť pre regionálnu stranu nižší.
Prehodnotenie finančných limitov Pred voľbami bol zvýšený finančný limit pre politické strany (z 500-tisíc na 750-tisíc), ako tesné sa však ukázali iné finančné limity: 100-tisícový limit pre voľby primátorov veľkých miest a 250-tisícový limit pre primátora hlavného mesta, ktoré boli prelomené s využitím medzeryv zákone.
Transparentné účty s pravidlami Transparentnosť volebnej kampane je možné výrazne zvýšiť zavedením pravidiel pre vedenie transparentných účtov, najmä zákazom veľkých hromadných platieb do agentúr. Spôsob popisovania príjmov a výdavkov by mal byť presnejšie stanovený a záväzný pre všetkých kandidátov.
Podrobnejšie záverečné správy Prehľadnejšie záverečné správy, doplniť by bolo vhodné minimálne výdavky na online kampaň. Rozšíriť by sa mali aj záverečné správy, úplne dnes chýbavykazovanie štruktúry príjmov v kampani.
Lepšia regulácia outdoorových aj online kampaní Presnejšie vymedziť podmienky politickej reklamy v online priestore, ako aj povinnosti informovania o objednávateľoch a dodávateľoch takejto reklamy. Tá by mala platiť aj mimo obdobia oficiálnej volebnej kampane. Zaviesť povinnosť pre bilbordové spoločnosti reportovať údaje o politickej reklame počas volebnej kampane.
Aktívnejší dohľad nad dodržiavaním pravidiel Vytvoriť nezávislý orgán pre dohľad nad voľbami a financovaním politiky alebo aspoň zabezpečiť, aby v štátnej komisii netvorili väčšinu členovia nominovaní politickými stranami. Priestor by v nej mali dostať nezávislé osobnosti s morálnym a odborným kreditom, ktoré budú presadzovať zákon, nie záujmy politických strán.
Zmiernenie výhod úradujúcich županov, primátorov a starostov Zavedenie pravidiel pre fungovanie župných a mestských médií, zákaz vedenia kampane cez mediálne kanály samospráv, vrátane profilov županov, primátorov a starostov na sociálnych sieťach.
Regulované obnovenie tretích strán Súčasné nastavenie volebných zákonov umožňuje vedenie platenej kampane len samotným kandidátom a politickým stranám. Táto zmena odstránila problematické obchádzanie limitov pre kandidátov cez podporné tretie strany. Zároveň však postavila akékoľvek občianske iniciatívy v prospech či neprospech kandidátov mimo zákon či do sivej zóny.
Transparentné účty aj pre referendá Napriek všetkým výhradám bola kampaň pred jesennými samosprávnymi voľbami pod neporovnateľne väčšou verejnou kontrolou, ako januárové referendum o možnosti skrátiť volebné obdobie. Na transparentnosť referendových kampaní sa pri volebnej legislatíve zabudlo a prípadná zmena pravidiel je dobrou príležitosťou na nápravu.
Ľuboš Kostelanský, Michal Piško
Ak považujete kontrolu financovania politických strán a férovosť kampaní za dôležitú, podporte, prosím, našu prácu aj Vy. Či už priamo alebo venovaním 2% z dane. Ďakujeme!
Táto analýza vznikla aj vďaka projektu ‘Aktívnym občianstvom ku kvalitnejšej samospráve (With Active Citizenship for a Better Selfgovernment)’, ktorý je podporený z programu ACF – Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou.
Posted involby2022-aktuality|Comments Off on Čo nám o transparentnosti financovania politiky ukázali voľby do samospráv
Dianie v slovenských regiónoch pokrýva každým rokom menej titulov a novinárov. Až tretinu okresov spravodajsky pravidelne nepokrývajú žiadne tlačené noviny.
V Spojených štátoch zaniknú každý týždeň dvoje novín, do roku 2025 ich oproti situácii spred dvadsiatich rokov ubudne celá tretina. V Česku už v roku 2020 hlásili koniec polovice regionálnych titulov behom jedinej dekády. Kríza tradičných novín, ktoré pre pokles predplatiteľov a inzerentov často zanikajú bez adekvátnej digitálnej náhrady, vplýva podľa zahraničných štúdií negatívne aj na kvalitu lokálnej demokracie. Miestni politici sú v takýchto „spravodajských púšťach“ pod slabšou kontrolou, rastie v nich riziko korupcie, voliči sú tu neraz apatickejší a jednoduchšie sa darí aj dezinformáciám.
V Transparency sme sa preto pokúsili pozrieť na to, či sa nástup spravodajských púští dá pozorovať už aj na Slovensku. V pilotnom projekte sme sa zamerali prioritne na tlačené noviny, ktoré klasickému spravodajstvu tradične venujú väčšiu pozornosť ako elektronické médiá či online portály. Výsledkom je mapa spravodajského pokrytia okresov, ako aj analýza mediálneho prostredia v regiónoch.
Najväčší vydavateľ – radnice
Primárnym zdrojom bol pre nás štátny register periodickej tlače, ktorý spravuje ministerstvo kultúry. V ňom však veľkú väčšinu regionálnych titulov (až 470) tvoria radničné periodiká, ktoré v drvivej väčšine prípadov nemožno označiť za spravodajské tituly. Obsahovo sa zväčša sústredia len na kompetencie samospráv a ich predstaviteľov a rozhodnutia neraz vykresľujú len v ružových farbách. Napríklad rimavskosobotské Gemerské zvesti, ktoré v našom nedávnom hodnotení verejnoprávneho charakteru radničných novín vyšli najhoršie, sa aj v aktuálnom vydaní vysmievajú neúspechu opozičných „urýchľovačov“ v miestnych voľbách.
Medzi spravodajské printy pokrývajúce dianie v regiónoch sme tak napokon zaradili 46 titulov, vrátane denníkov Korzár či Új Szó. Zvyšok tvoria predovšetkým regionálne týždenníky, jeden dvojtýždenník a šesť mesačníkov. Situáciu v Bratislave, kde dnes nevychádzajú žiadne voľnopredajné nezávislé regionálne noviny, sme zohľadnili zaradením nepredajných titulov, ktoré však obsahom spĺňajú štandardy regionálnej tlače. Na mapu sme napokon zaradili aj štyri týždenníky vydávané samosprávami s komerčným formátom podobným regionálnym titulom.
Mapa printových spravodajských je v interaktívnej podobe dostupná na webstránke Transparency
Púštna tretina
Po zohľadnení pokrytia jednotlivých okresov spravodajskými titulmi (overovali sme ju aj komunikáciou so zástupcami samotných médií), ich periodicity či jazykovej dostupnosti sme slovenské okresy rozdelili na päť kategórií (bratislavské a košické okresy sme rátali ako celé mesto). Kvalitu spravodajstva sme v tejto analýze neposudzovali, metodika je bližšie opísaná v spomínanej analýze.
V poslednej kategórii, kde dianie pravidelne spravodajsky nepokrýva žiadny tlačený titul, skončilo šesť okresov (Banská Štiavnica, Pezinok, Senec, Revúca, Rožňava a Žarnovica). Ak by sme prirátali aj kategóriu okresov s „nedostatočným pokrytím“, kde spravidla žiadne tlačené médiá nesídlia a čiastočne ich spravodajsky pokrývajú len tituly zo susedných regiónov, „spravodajské púšte“ by zasahovali až do vyše tretiny okresov (26 zo 72).
Do skupiny s dobrým pokrytím sa dostalo 17 zo 72 okresov. Na zaradenie do prvej kategórie pritom stačilo, aby sa spravodajstvu v okrese systematicky venoval aspoň jeden denník alebo dva týždenníky. Z väčších miest sa do tejto kategórie dostali Prešov, Košice a Žilina.
Lepšie pokrytý juh
Celoslovensky najlepšia situácia je v okrese Komárno, ktorý spravodajsky intenzívne pokrývajú až tri národnostné regionálne tituly (denník Új Szó a dva týždenníky Magyar 7 a Delta). Medzi 17 okresmi s dobrým pokrytím je až 7 s aspoň pätinovým podielom obyvateľov hlásiacich sa k maďarskej národnosti.
Je to aj práve vďaka pokrytiu južného Slovenska tradičným regionálnym denníkom Új Szó, ktorý v maďarčine vychádza už od roku 1948. V súčasnosti je súčasťou najväčšej slovenskej mediálnej spoločnosti News and Media Holding, ktorú vlastní finančná skupina Penta.
Druhým kľúčovým hráčom v prostredí maďarskojazyčnej regionálnej tlače je spoločenský týždenník Magyar7 so sídlom v Dunajskej Strede. V roku 2019 ho spolu so spravodajským portálom ma7.sk začala vydávať Pro média nadácia, ktorá bola, okrem iného, založená za účelom posilnenia masmédií maďarskej menšiny na Slovensku.
Redakciu týždenníka vychádzajúceho v náklade 8000 kusov tvorí podľa výročnej správy nadácie za rok 2021 až 30 zamestnancov a 20 externistov. V uplynulom roku mal podľa výročnej správy popri bežnom predaji aj 4500 až 5000 predplatiteľov, čo je trojnásobok v porovnaní s počtom predplatiteľov slovenskojazyčného regionálneho denníka Korzár (1550 v roku 2021).
Na pomery slovenských regiónov masívny mediálny projekt finančne podporuje Fond Gábora Bethlena financovaný maďarskou vládou. Od vzniku nadácie do nej podľa výročných správ naliala už 5,71 milióna eur. Činnosť týždenníka posledné tri roky dotovala každoročnou sumou prevyšujúcou milión eur.
V slovenských reáliách ide o výnimočné finančné dotácie. Pre porovnanie, na prvé tri roky fungovania celoštátneho Denníka N až do momentu jeho sebestačnosti bola potrebná podpora od jeho zakladateľov zo softvérovej spoločnosti Eset v celkovej výške 600-tisíc eur.
Týždenníky na ústupe
Situáciu v časti regiónoch výrazne ovplyvňuje aj ďalší veľký hráč, ktorým je vydavateľstvo Petit Press. To okrem denníka SME, ale aj spomínaného denníka Korzár, vydáva tiež viacero regionálnych týždenníkov. Tie začal vydavateľský dom skupovať od roku 1997 a postupne vytvoril sieť regionálnych týždenníkov pod jednotnou značkou MY.
Z pôvodne troch desiatok titulov však dnes vychádza už len 19. Naposledy vydavateľstvo zavrelo v roku 2021 redakcie v Šali a Žiari nad Hronom. Aj napriek racionalizačným opatreniam sú ohrozené ďalšie tituly. Šéfredaktor divízie týždenníkov Radoslav Blažek nám opísal, že v poslednom čase museli pristúpiť k zlučovaniu redakcií jednotlivých týždenníkov do krajských redakcií.
Kým ešte v roku 2019 pracovalo v týždenníkoch 58 redaktorov, v súčasnosti je to už len 41. V priemere sú to iba dvaja redaktori na redakciu (jeden z dvojice je pritom spravidla športový redaktor). V najväčších redakciách sedia traja novinári, v niektorých tituloch však pracuje len jeden a športového redaktora zdieľajú s ďalšou redakciou.
Tržby regionálnych týždenníkov MY poklesli za posledné tri roky (2019 až 2021) o 16%. Kumulatívny náklad sa prepadol dokonca o 19%. Predaj najúspešnejších týždenníkov zo siete MY sa znížil na hranicu 5-tisíc výtlačkov.
Skresanie redakcií na minimum spôsobuje, že týždenníky sa komplexnejším témam venujú len sporadicky a nedokážu zabezpečiť rovnomerné a kvalitné pokrytie regiónu, ktorý spravidla tvorí viacero okresov. Pozornosť preto sústreďujú najmä na časti regiónu s najlepšou čítanosťou.
Podobne sa zoštíhľuje aj denník Korzár, ktorý pokrýva územie východného Slovenska a zostáva jedným z najkvalitnejších regionálnych médií. Z pôvodne šiestich mutácií pre Košice, Šariš, Spiš, Tatry, Zemplín a Gemer zostali už len dve. Okrem Košíc má denník redakciu v súčasnosti už len v Prešove.
Predaj Korzára sa za posledné tri roky prepadol o takmer tretinu. V predpandemickom roku 2019 bol ročný priemer predaného nákladu ešte 6 262 kusov, vlani už len 4 260. Klesal aj počet kusov vo voľnom predaji (o 38%) a počet predplatiteľov (o 19%).
Aktuálne údaje o nákladoch regionálnej periodickej tlače. Zdroj: Kancelária pre overovanie nákladov tlače – ABC SR
Na hrane existencie
Náš indikatívny prieskum ukazuje, že ani situácia v ďalších redakciách regionálnych novinách nie je lepšia. Trojčlenná redakcia (týždenníky Pokrok, Záhorák, Žilinský večerník) je dnes v slovenských regiónoch nadštandardom. Viaceré tituly nie sú schopné uživiť ani jedného stáleho redaktora. Dvaja redaktori na čiastočný pracovný úväzok tvoria mesačník Terra Hírújság, traja redaktori na čiastočný úväzok mesačník Zamagurské noviny.
Zaznamenali sme päť titulov, ktorých obsah tvorí jediný človek (mesačník Pohronia a Poiplia Reflex 24, mesačník Slovo Šaľanov, týždenníky Sninské noviny, Stropkovské spektrum, Kopaničiarsky express). Takéto tituly vychádzajú aj v minimálnom náklade, napríklad spomenutý týždenník Sninské noviny a mesačník Zamagurské noviny majú podľa ich tvorcov náklad 500 až 600 kusov. Aj mesačník RK Magazín, ktorého redaktorka Anna Zábojníková bola nominovaná na Novinársku cenu 2021, vychádza iba v náklade 1000 kusov.
Viaceré tituly sa pohybujú na hrane existencie. Tak situáciu opisuje napríklad majiteľka a zároveň šéfredaktorka dvojtýždenníka Slovenská brána Monika Nemčeková, ktoré tvoria dvaja redaktori s kumulovanými funkciami. Okrem tvorby obsahu zabezpečujú aj ďalšie činnosti spojené s vydávaním a distribúciou. Prežitie novín umožňujú aj objednávky od radníc, ktorým vydavateľstvo predáva časť nákladu s obsahom venovaným týmto samosprávam. Časť obsahu periodika dokonca funguje aj ako podnikové noviny.
Existujú riešenia?
Naša pilotná analýza potvrdila značný ústup lokálnych tlačených periodík a hrozbu rozmachu spravodajských púští aj v slovenských regiónoch. Ide o trend s negatívnymi dopadmi na úroveň demokracie a štátu a spoločnosti by preto nemal byť celkom ľahostajný.
Zamerať sa pritom možno na opatrenia podporujúce samotnú tlač, ako aj jej digitálne alternatívy. V prípade tlačených regionálnych týždenníkov by mohlo pomôcť napríklad zníženie sadzby DPH na 10%, aká dnes platí pre denníky. Výhodnejšia sadzba by sa dala rozšíriť aj na voľnopredajné regionálne médiá.
Impulzom by bolo aj vytvorenie verejného fondu na podporu nezávislých regionálnych médií či rozbeh nových mediálnych projektov zameraných na kvalitnú regionálnu žurnalistiku. V tomto smere existuje nepochybne aj priestor pre lepšie zapojenie mediálnych fakúlt vysokých škôl.
Štát by tiež konečne mal začať venovať pozornosť aj radničným novinám, ktoré v súčasnosti nie sú regulované a neraz vytvárajú súkromným titulom neférovú konkurenciu. Okrem legislatívneho zakotvenia radničných novín, ktoré by pre ne malo stanoviť aspoň minimálne štandardy verejnoprávnych médií, by prospel aj dohľad nad ich fungovaním.
Ani tieto oparenia však zďaleka nie sú všeliekom a na zásadné premeny mediálneho trhu sa spoločnosť musí pripraviť. Dôležité je tieto zmeny sledovať a pokúsiť sa na ne reagovať tak, aby sa o pár rokov nestalo púštnou krajinou aj Slovensko.
Ľuboš Kostelanský, Michal Piško
Analýza vznikla v rámci projektu The crisis of local journalism in the V4 countries podporeného z Medzinárodného výšehradského fondu.
Ak považujete výskum v oblasti médií a ich dopadov na kvalitu demokracie za dôležitú, podporte prosím našu prácu aj Vy. Ďakujeme!
Posted inhlasne-truby|Comments Off on AJ V SLOVENSKÝCH REGIÓNOCH UŽ VZNIKAJÚ SPRAVODAJSKÉ PÚŠTE
