Transparency's CMS

Transparency už po štvrtýkrát otvorila hodnotením verejnoprávneho charakteru radničných novín diskusiu o tom, či samosprávne periodiká slúžia viac verejnosti, alebo vedeniu miest a obcí. Keďže každý rebríček vystavuje časti subjektov aj kritickú spätnú väzbu a má, samozrejme, aj svoje úskalia, rozhodli sme sa v tomto texte bližšie priblížiť, ako naše hodnotenie vzniká, čo ukázali aktuálne výsledky a ako odpovedáme aj na časť kritických výhrad.

Keď Transparency International Slovensko tento týždeň zverejnila už štvrté výsledky projektu Hlásne trúby mapujúceho verejnoprávny charakter radničných novín, ozvali sa aj hlasy, podľa ktorých je takýto rebríček nespravodlivý, príliš prísny alebo nepochopil skutočnú úlohu týchto periodík. Takúto diskusiu považujeme za legitímnu. Ak majú mestá, obce a župy vydávať vlastné periodiká za verejné peniaze, je správne hovoriť nielen o ich kvalite, ale aj o tom, podľa čoho ju meriame.

Projekt Hlásne trúby vznikol preto, že radničné noviny nie sú bežným súkromným médiom. Vydávajú ich samosprávy a platia sa z verejných peňazí. O to dôležitejšie je sledovať, či slúžia najmä obyvateľom, alebo skôr vedeniu mesta, obce či kraja. Pri ich zneužívaní hrozí aj krivenie volebnej súťaže, keď môže vedenie mesta na svoju propagáciu využívať verejné zdroje.  

Že sa to deje, opakovane potvrdzujú aj naše monitoringy. Aj po rokoch upozorňovania totiž v mnohých samosprávnych periodikách stále prevažuje jednostranný obraz reality. Občania sa z nich často dozvedia, čo vedenie dokázalo, no už menej to, o čom sa ešte len rozhoduje, kde vzniká spor, aké existujú alternatívy alebo ako sa môžu do verejných vecí zapojiť aj sami. Práve preto vychádza veľká časť novín stále skôr ako komunikačný nástroj radnice než ako pestré verejnoprávne médium o živote komunity a fungovaní samosprávy. 

Prečo Hlásne truby?

Aj preto používame názov Hlásne trúby. Uvedomujeme si, že je ostrý a že môže časti ľudí prekážať. Dlhodobo sme zvažovali, či ho po vzore českých kolegov, ktorí s projektom približne pred pätnástimi rokmi prišli, ponechať. Dosiaľ sme pri ňom zostali práve preto, že stále pomerne presne pomenúva realitu podstatnej časti týchto novín. Mnohé z nich totiž dodnes fungujú viac ako hlásna trúba primátora, starostu či župana než ako priestor pre vyvážené a užitočné informovanie verejnosti. Verejnosti sa zároveň snažíme prostredníctvom skóre a ratingu ukázať, že nie všetky radničné noviny musia byť nevyhnutne hlásnymi trúbami. Ak sa prevažujúca realita zmení, sme samozrejme pripravení na neutrálnejší rebranding.  

Dôležité pritom je, že naše hodnotenie nestojí na dojme, sympatii k vedeniu mesta ani na tom, či sa nám tie ktoré noviny páčia. Stojí na metodike, ktorú sme nevymysleli od stola. Vychádza zo  skúseností a diskusií dlhoročných novinárov, analytikov, programátorov, matematikov aj ľudí zo samospráv, ktorí stáli v rôznych fázach projektov v Česku i na Slovensku. 

V Transparency napríklad projekt vedú dvaja novinári s vyše desaťročnou praxou vo veľkých slovenských médiách (Ľuboš Kostelanský a Michal Piško). Na hodnotení aktuálneho ročníka sa v menšej miere podieľali aj ďalší dvaja dlhoroční novinári z externého prostredia, ako aj ďalší analytici Transparency. Za desaťročie od prvého hodnotenia na Slovensku sme o zmysle projektu, metodológii či jej úskaliach rozprávali aj s desiatkami predstaviteľov samospráv a samotných radničných novín. Niektoré ich pripomienky sme postupne do hodnotenia zapracovali.   

Kombinácia pozitív a negatív

Metodika v oboch krajinách sa v priebehu času vyvíjala, jej podstata sa však opiera o predpoklad, že aj na radničné noviny možno nazerať ako na verejnoprávne médium svojho druhu. Uvedomujeme siA, že ani tento základný predpoklad sa nemusí stretnúť s pochopením úplne u každého a časť politikov bude stále radničné noviny vnímať ako „priestor na budovanie pozitívneho imidžu“ radnice a jej vedenia. Ak im to kritická masa voličov toleruje, je to ich právo, slovenská legislatíva, žiaľ, verejnoprávnosť radničných novín na rozdiel od Českej republiky nijako nedefinuje. Takíto politici s naším rebríčkom nebudú súhlasiť principiálne, to nám však v prezentovaní nášho pohľadu a štandardov nemôže brániť.    

Dvanásť špecifických indikátorov preto mapuje pozitívne i negatívne prejavy, ktoré verejnoprávnosť či jej popieranie definujú. Ak sú pozitívne a negatívne indikátory zastúpené približne rovnako, skóre Indexu Benefit (vyjadrujúce mieru užitočnosti, objektívnosti a verejnoprávneho charakteru radničných novín) sa bude pohybovať okolo 50%. 

V aktuálnom hodnotení presiahlo túto hranicu 47 z 84 titulov, pri ktorých sa tak dá hovoriť, že pozitíva prinajmenšom opticky prevažujú nad negatívami. V realite sa nástrahám „Hlásnych trúb” citeľnejšie dokázalo vyhnúť iba 12 periodík so skóre nad 60% a tomu zodpovedajúcou ratingovou známkou B a vyššie. Naopak, necelá polovica (37) skončila v škodlivom pásme (skóre pod 50% a známka C a horšie). Pri župách je situácia ešte menej priaznivá, keď je v škodlivom pásme až šesť zo siedmych vydávaných župných novín. 

Čo meriame? 

Metodika sleduje viacero konkrétnych znakov. Primárne meria plochu, akú noviny venujú obsahu súvisiacemu s kompetenciami, rozhodovaním či problémami samosprávy. Túto plochu nazývame pracovne „politická” a viaceré ďalšie indikátory prepočítavame práve na jej štandardizovanú A4 stranu, aby bolo možné férovo porovnávať veľké i útle noviny, ako aj tituly s odlišným mixom obsahu. 

Ide napríklad o priestor pre „budúce rozhodnutia” a teda zapájanie verejnosti do ešte len plánovaných krokov, „alternatívnu plochu” vytvárajúcu priestor pre polemiku o otázkach samosprávy či o počet fotiek a zmienok o vedení radnice, ktoré v prípade nadmerného výskytu sankcionujeme. Prepočet indikátorov na štandardizovanú A4  stranu „politickej plochy” je za vysvetlením, prečo do skóre nevstupujú len absolútne hodnoty.  

Práve kombinované vyhodnocovanie pozitívnych a negatívnych znakov je z nášho pohľadu kľúčovým prístupom pre vyhodnocovanie napĺňania verejnoprávnosti. Nestačí totiž povedať, že noviny sú pekné, majú veľa lokálnych tém alebo informujú o kultúre, športe a školách. To všetko môže byť v poriadku a je to prirodzená súčasť komunálneho periodika. Samo osebe to však ešte neznamená, že noviny plnia verejnoprávnu úlohu. Ak popri tom systematicky chýba priestor pre iné názory, informovanie o sporoch či budúcich rozhodnutiach a výrazne prevažuje sebaprezentácia vedenia, výsledok je skreslený obraz samosprávy, nie služba verejnosti. 

Aj preto naše hodnotenie nehovorí, či sú noviny zaujímavé na čítanie, či majú peknú grafiku alebo či ich ľudia dostávajú radi do schránky. Hodnotí niečo iné: nakoľko pomáhajú občanovi orientovať sa vo verejných veciach a nakoľko odolávajú pokušeniu byť len PR nástrojom miestnej moci. To je jadro celej metodiky a zároveň dôvod, prečo niektoré periodiká dopadajú lepšie a iné horšie. 

Samozrejme, nejde o dokonalý ani posledný možný model. Napokon, dva nové indikátory mapujúce redakčný proces tvorby novín (štatút, redakčná rada, posledné slovo primátora pri tvorbe obsahu, atď.), ako aj výskyt článkov s prevažne PR charakterom, sme pridali do indexu aj v aktuálnom ročníku. Aj toto komplexnejšie hodnotenie je za zmenami v poradí pri niektorých tituloch, ktorých prax sa za roky veľmi nezmenila. Na túto metodologickú zmenu preto dôsledne upozorňujeme aj pri porovnávaní výsledkov na portáli.   

Každá metodika má limity. Ani my netvrdíme, že jedným indexom vieme zachytiť všetky nuansy miestnych médií a že kvalitatívne postihnú kontext miestnych káuz. Predsa len, nejde o hĺbkovú kvalitatívnu analýzu obsahu, ale o sledovanie kľúčových znakov verejnoprávnosti. Vyhodnotiť 273 vydaní novín je časovo náročná úloha, na ktorej sa v aktuálnom ročníku podieľalo päť analytikov a napriek robustnosti metodiky nemuseli niektoré situácie vyhodnotiť úplne zhodne. Nekonzistentnostiam sme sa preto snažili predchádzať kontrolou „štyroch očí“ pri každom jednom vydaní.  

Tvrdíme však, že pri väčšom počte vydaní a pri sledovaní opakujúcich sa obsahových vzorcov vie metodika pomerne realisticky ukázať, či sa noviny približujú službe verejnosti, alebo skôr službe vedeniu samosprávy. A práve to sa v aktuálnych výsledkoch opäť potvrdilo. Ak si otvoríte noviny z čela a chvosta nášho rebríčka, rozdiel je markantný (všetky hodnotené vydania sú dostupné na našom portáli hlasnetruby.transparency.sk)  

Pozrime sa teraz ešte trochu bližšie na niektoré príklady, jednotlivé ukazovatele hodnotenia i vznesené výhrady.  

Najvýraznejšou novinou aktuálnej edície bolo práve pridanie indikátora mapujúceho prevažujúci PR charakter článkov, čo dnes považujeme za najčastejší neduh radničných novín. Áno, aj dnes sa ešte nájdu samosprávy, v ktorých sa nezdržia nevyberaných útokov na oponentov vedenia radníc, bez možností reakcie. Stále možno nájsť aj noviny, ktoré sú fotkami a zmienkami o miestnych politikoch doslova „vytapetované”. V podstatne početnejšej časti samospráv však na to idú sofistikovanejšie a nadprácu v prospech vedenia radnice robia cez mäkšie a menej do očí bijúce PR.  

Kritici hodnotenia 

Ako sme už uviedli, pridanie tohto indikátora v kombinácii s posudzovaním redakčného procesu s poradím sčasti zamávalo. Naposledy (2021) skončili v čele rebríčka najmä finančne dobre dotované noviny z veľkých samospráv. Na prvých troch pozíciách boli krajské mestá (Košice, Banská Bystrica, Prešov) a v prvej desiatke aj hlavné mesto a tri najväčšie bratislavské mestské časti Petržalka, Ružinov a Nové Mesto.  

V aktuálnom ročníku všetky z prvej desiatky vypadli, niektoré klesli dokonca výrazne, ako napríklad bratislavské Nové Mesto, ktoré zostúpilo až o 54 priečok. Až trom štvrtinám novín sa zmenilo poradie o viac ako desať pozícií smerom nahor alebo nadol. Táto zmena metodiky tak časti samospráv pomohla, iných zas stiahla nižšie. Celkový výsledok v rebríčku je však odrazom spomínaných dvanástich ukazovateľov a len dvomi novými metrikami sa určite nedá vysvetliť.  

Aktuálne výsledky niektoré samosprávy zaskočili. Najvýraznejšie sa ozvali z bratislavskej mestskej časti Rača, ktorej Račiansky výber sa ocitol v červenom pásme s ratingom D+. Pád o 18 priečok pohoršil starostu Michala Drotována, ktorý sa podujal celé hodnotenie od základu spochybňovať. Pridal sa k nemu aj šéf komunikácie Bratislavskej župy Michal Feik, ktorý deň po zverejnení nášho rebríčka k nemu vydal aj samostatný kritický blog. Nejde pritom o nezávislého arbitra (hoci Bratislavskú župu sme tentokrát nehodnotili, pretože tlačené noviny aktuálne nevydáva). V blogu totiž neuviedol, že je aj práve miestnym poslancom Rače. 

Pomiňme teraz fakticky úplne nesprávne alebo nepravdivé argumenty ako ten, že rebríček zostavujú akýsi „brigádnici” alebo útoky ad hominem, k akým sa znížil starosta Rače, ktorý na Facebooku na rebríček zaútočil tvrdením, ako ho mrzí, že „taká medzinárodne rešpektovaná organizácia, ako je Transparency International, je na Slovensku veľmi slabo reprezentovaná”. Faktom, ako rebríček vznikal a kto ho zostavoval, sme sa venovali už vyššie. V emailovej komunikácii sa nás starosta dokonca pýtal, či nás niektorá samospráva z rebríčka v posledných piatich rokoch platila. Neplatila, takýmto možným konfliktom záujmov sa snažíme dôsledne vyhýbať.   

Aj napriek výzvam, aby sme si jeho výhrady najprv prešli vecne a osobne, kým hodnotenie zhodí, starosta nalieha na komunikácii k jeho čiastkovým výhradám cez sociálne siete. To nepovažujeme zrovna za najefektívnejší spôsob . Na druhej strane nám záleží na transparentnom vysvetľovaní našich postupov a výsledkov a aj preto sa aspoň časti výhrad venujeme aj v tomto texte.  

Aké sú teda noviny Rače? 

Ak by sme mali obyvateľom Rače stručne vysvetliť, prečo radničné noviny ich mestskej časti obstáli slabšie v našom hodnotení, odpoveď by bola, že ide o kombináciu rôznych faktorov. Iste, ani v našom rebríčku nejde o jeden z najhorších príkladov zneužívania, ako o tom možno hovoriť v Stropkove, Trebišove, Poprade či v Rimavskej Sobote.  

Zároveň však platí, že Račiansky výber ponúka obyvateľom len veľmi málo spravodajstva (komunálnych tém), v troch jesenných vydaniach mu bola vyhradená len pätina celkovej plochy, čo je skoro najmenej spomedzi všetkých periodík. Vôbec pritom netvrdíme, že komunálne spravodajstvo má zaberať celú plochu radničných novín, patria do nej aj prirodzene aj ďalšie komunitné témy. Ako menej prínosné však vidíme, keď tieto začnú výrazne prevažovať nad spravodajstvom súvisiacim s kompetenciami samosprávy, ako je to v prípade Rače. 

Na takomto malom priestore sa obyvatelia mestskej časti takmer nič nedozvedeli ani o práci ich volených zástupcov – v troch vydaniach je iba jeden článok o činnosti miestneho zastupiteľstva. V posudzovaných troch číslach novín sa neobjavila ani žiadna diskusia, polemika alebo kritika o komunálnych témach, noviny nevytvorili žiaden priestor pre zapájanie verejnosti. Na druhej strane, Raču možno pochváliť aspoň za to, že sa jej noviny ako jedny z mála vyhli zverejňovaniu PR správ, ktoré by propagovali starostu, čo je citlivé obzvlášť s blížiacimi sa voľbami.

Hoci noviny starostu nadpriemerne nepropagujú, z hľadiska žurnalistickej praxe sa nevyhli neférovému konaniu, keď uverejnili nepodpísaný inzerát útočiaci na vládu v otázke bezpečnosti.  V tomto prípade šlo o kontroverzný krok bratislavského magistrátu, ktorý si v radničných novinách mestských častí objednal publikovanie kritického článku ohľadom situácie, ktorá v uliciach hlavného mesta vznikla po novele trestných kódexov. 

Inzerát, ktorý svojou jednostrannosťou atakuje vládu, uverejnili viaceré mestské časti, jedine v Rači však vyšiel ako anonymný. Čitatelia tejto mestskej časti vôbec netušili, kto je kritikom. Z nášho pohľadu tým mestská časť prebrala zodpovednosť za tieto tvrdenia. Tento prešľap sme preto v menšej miere vyznačili v rámci negatívnej „poškodzujúcej plochy“. 

Rači napokon vo vzorci neprospelo ani to, že sa ocitli v spodnej štvrtine novín s formálne najhoršie nastaveným redakčným procesom (viď prvú stranu obrázka vyššie). 

Kritici z Rače dávajú svoje noviny do kontrastu s najvyššie umiestneným mesačníkom, ktorý vydáva Stupava, pričom sa snažia navodiť dojem, že nie sú horší, čo však zďaleka nesedí. Argumentujú príkladom, že v troch vydaniach Račianskeho výberu bol starosta Drotován zmienený alebo citovaný iba 12-krát, kým v Stupavských novinách primátor Peter Novisedlák až 27-krát.  

Ako sme už naznačili vyššie, naša metodika sa snaží zabezpečiť spravodlivosť v hodnotení aj tým, že zohľadňuje veľkosť a charakter novín. Vo výsledku to znamená, že kým v Rači vychádza po prepočte 1,45 zmienky na štandardizovanú A4 stranu „politickej plochy”, v Stupave je to 1,17 zmienky. K plnej penalizácii v tomto indikátore však dochádza až pri štyroch zmienkach na stranu a tento ukazovateľ tak pre konečné umiestnenie oboch samospráv nebol dôležitý.   

Mimochodom až 31 z 84 radničných titulov nemalo v novinách v priemere ani jednu zmienku na stranu a teda pri nich možno hovoriť o dobrej praxi. Primátori, starostovia či župani totiž do samosprávnych novín legitímne patria, problém je, ak je ich výskyt v relevantných článkoch nadmerný.  

Je Stupava naozaj extra?  

Pravdou je, že ani Stupavské noviny s najvyšším hodnotením v ročníku 2025 nie sú z nášho pohľadu vzorovými verejnoprávnymi novinami. Aj napriek tomu, že sa v nich objavila obsažná polemika ohľadom výstavby veterného parku, miestni aktivisti nás po zverejnení rebríčka upozornili, že o podobnú polemiku v novinách sa predtým neúspešne snažili viackrát. Na druhej strane, Stupavské noviny vyšli nadpriemerne až v 11 z 12 indikátorov hodnotenia.  

Mimochodom, práve polemike sa podstatná časť radiačných novín až akoby programovo vyhýba. Až 71% hodnotených vydaní radničných novín neobsahovalo vôbec žiaden polemický názor.  

Ponúknuť vysvetlenie sa v spomínanom blogu pokúsil aj Michal Feik. Vyžadovať od novín, aby prinášali aj polemiku, je podľa neho rozumné iba na prvý pohľad. Noviny majú mať podľa neho predovšetkým informačnú hodnotu a „pri mnohých z tém jednoducho neexistuje spor ani politický konflikt”. 

S takýmto videním nemôžeme súhlasiť. Nevoláme potom, aby mestské noviny stáli na konfliktoch. Napokon, v našom hodnotení stačí naozaj už krátka polemická zmienka, aby za ňu samosprávy získali body navyše. Predstierať, že v samosprávach je však svet jednofarebný a na témy v komunite neexistujú žiadne polemické názory, je iba premaľovávaním reality do ružových PR farieb.   

Bratislavská župa na to ide inak

Súčasnú prevažujúcu prax dobre ilustruje aj mediálna politika Bratislavskej župy, za ktorú je zodpovedný práve Michal Feik. Župa na marketing a propagáciu vynaloží podľa svojho rozpočtu vo volebný rok  527-tisíc eur. Hlavný cieľ, ktorý v tomto programe komunikačný tím BSK definoval, nie je informovať, ale práve vytvárať „pozitívny obraz BSK” (citácia z hlavičky rozpočtovej kapitoly). To je s trochou nadnesenia asi podobné, ako keby si STVR za svoj zámer otvorene stanovila vytváranie pozitívneho obrazu štátu a jeho vedenia.

Ako to vyzerá v praxi? Bratislavská župa síce stopla vydávanie tlačeného mesačníka, hodnotili sme tak iba časopisy zvyšných siedmych žúp. Vlastné noviny však nahradila inzerciou, ktorú si kupuje v radničných novinách naprieč celým krajom. Objavuje sa v nej  župan Juraj Droba s citáciami typu „Urobili sme ďalší krok k tomu, aby sa Bratislavský kraj rozvíjal ako moderný, inkluzívny a ekologický región…”. Akú lepšiu reklamu by si ešte komunálny politik mohol za verejné peniaze pred voľbami želať? 

A to je aj dôvod, prečo sa s tak náročným projektom, akým je hodnotenie najväčších samosprávnych novín, snažíme prísť aspoň raz za štyri roky pred voľbami. Podľa ohlasov, ktoré sa k nám po zverejnení rebríčka dostávajú, sa nám tentokrát podarilo v mnohých samosprávach rozprúdiť diskusiu o tejto dôležitej téme a snáď aj niekde podnietiť verejnú kontrolu radničných novín. V Transparency v presadzovaní verejného záujmu a kontroly verejných zdrojov neustávame a radničné noviny sa budeme snažiť sledovať aj v predvolebnom čase. 

Aj keď oproti nášmu prvému hodnoteniu spred desiatich rokov sa situácia v radničných novinách mierne zlepšila, predsa stále zďaleka nemôžeme hovoriť o potlačení fenoménu „hlásnych trúb”. Pokušenie zneužívať radničné noviny na PR pre miestnych politikov za verejné peniaze je stále pričasté, a naopak, užitočné verejnoprávne informovanie nie automatickým štandardom ani medzi najlepšími.  

Aj preto v tomto projekte, na rozdiel napríklad od rebríčkov transparentnosti miest a žúp, neudeľujeme ani ocenenia. Hoci by nás naozaj potešilo, ak by toto konštatovanie aspoň niektorí miestni politici, úradníci a novinári vzali aj ako hodenú rukavicu.    

Ľuboš Kostelanský, Michal Piško, Kristína Márová