Aj kampaň pred nedávnymi eurovoľbami zapadala do negatívneho trendu zhoršovania transparentnosti, hoci menej ako tomu bolo v prípade nedávnych prezidentských volieb.
Nedávne šieste eurovoľby priniesli z pohľadu protikorupčnej organizácie pozitívny moment. Prerušili negatívny trend, keď voľby na Slovensku začali vyhrávať politici a strany s netransparentnými kampaňami. Tentokrát mala navrch strana s opačným prístupom. Progresívne Slovensko, ktorého kampaň sme vyhodnotili ako transparentnú ukázalo, že zvíťaziť možno aj otvoreným a férovým spôsobom.
S optimizmom sme však v Transparency opatrní. V prípade víťazstva PS viac ako transparentnosť rozhodovala špecifickosť európskych tém, ktoré jej voličov zaujímajú. Tesne pred voľbami navyše viedla prieskumy strana Smer s už tradične netransparentnou kampaňou, ktorá napokon skončila iba tesne za víťazným PS. Z celkovo piatich slovenských partají, ktoré budú mať v nasledujúcich rokoch zástupcov v Európskom parlamente mali podľa nášho hodnotenia problematickú kampaň až tri. Okrem Smeru i strana Hlas a do značnej miery i hnutie Republika.
Celkovo môžeme skonštatovať, že v eurovoľbách sa kvalita predvolebného zápasu nezlepšila, dokonca sa objavili niektoré momenty, ktoré vyrovnali najhoršie praktiky z predošlých volieb. Na prvý pohľad pritom na netransparentnosť nebol dôvod. Finančný limit na výdavky v eurokampani je nastavený rovnako ako pri parlamentných voľbách – na 3 milióny eur, čo je príliš vysoko a strany sa mu ani nepriblížili.
Nebolo ťažké dopredu odhadnúť, že nikto neminie viac ako polovicu z limitu. Celkovo slovenské strany na kampaň v európskych voľbách vynaložili viac ako 6 miliónov eur. Je to zhruba o pätinu viac ako v roku 2019 (4,9 mil. eur), ale zároveň iba necelá štvrtina výdavkov v nedávnej kampani pred parlamentnými voľbami (26,9 mil. eur). Kým na vstup do slovenského parlamentu bola na jeseň 2023 potrebná dvojmiliónová kampaň, na víťazstvo v eurovoľbách stačila miliónová.
Drahé voľby
O špecifickosti eurovolieb však svedčí aj to, že najúspešnejšia PS potrebovala na zisk jedného kresla v európskom parlamente prekampaňovať 173-tisíc eur. Naopak, KDH vyšiel jediný získaný mandát až na 747-tisíc eur. V prípade parlamentných volieb 2023 „stálo“ víťazný Smer jedno kreslo v parlamente iba 70-tisíc.
V prípade eurovolieb ide teda o relatívne nákladnú záležitosť, vďaka čomu v nich reálne súťažilo iba niekoľko strán, ktoré mali na účte milióny eur štátnych príspevkov za vlaňajšie parlamentné voľby. O víťazstvo súperili dve strany s miliónovou kampaňou (PS a Smer). Účasť v europarlamente malo podľa preferencií reálne na dosah ešte šesť ďalších strán s kampaňou nad 400-tisíc eur (Hlas, Republika, KDH, SaS, Aliancia, Slovensko), z ktorých napokon uspeli tri (Hlas, Republika a KDH).
Najmenšia vládna strana SNS obmedzila kampaň v podstate iba na rozvešanie bilbordov za štvrť milióna eur (88% všetkých výdavkov na transparentnom účte), čo je ťažké považovať za seriózny záujem. Tomu zodpovedal aj jej volebný výsledok (1,9 % hlasov).
Z pohľadu nákladov vyčnievajú Demokrati. Do europarlamentu sa takmer prebojovali (zisk 4,7 %) s minimálnou, 150-tisícovou kampaňou postavenou výlučne na privátnych zdrojoch. Túto kampaň však nebolo možné označiť za transparentnú. Demokrati totiž mali síce druhý najvyšší počet darcov v kampani (152), drvivú väčšinu financií však ukryli na neverejnom straníckom účte. To z nášho pohľadu možno považovať aj za jedno z najväčších negatív z pohľadu financovania eurovolieb.
Výkričník svieti aj pri kampani KDH, ktorá mala najviac veľkých darcov (nad 10-tisíc eur). Doterajší europoslanec Ivan Štefanec daroval strane na kampaň celkovo 120-tisíc eur, aj keď kandidoval až zo štvrtého miesta. Jeho značná investícia vyšla napokon naprázdno. Do europarlamentu zasadne za KDH iba líderka kandidátky Miriam Lexmann.
Únos kampaní
Jednou z motivácií pre netransparentnosť v eurovoľbách mohla byť snaha o nafúknutie kampane mimo oficiálneho účtu pomocou nepriznaných finančných zdrojov. To sa dá najľahšie zrealizovať tak, že kampaň unesiete do neprehľadného prostredia spriaznenej agentúry, kde do nej môžu zboku pritekať čierne peniaze. Blízke agentúry vo veľkom využili najmä nami dve najhoršie hodnotené vládne strany Hlas a Smer.
Smer opäť zopakoval netransparentnú praktiku, ktorú použil aj v posledných parlamentných voľbách, keď väčšinu kampane presmeroval do svojej Agentúry Smer. Kým na jeseň 2023 do vlastnej eseróčky previedol 78 percent kampane, teraz to bolo až 85 percent (podiel sa ešte môže mierne zmeniť). Väčšinu týchto veľkých hromadných platieb (štyri po 160-tisíc eur, 140-tisíc, 90-tisíc, 80-tisíc a niekoľko menších) opäť popísal úplne všeobecne ako „organizačno-technické zabezpečenie volebnej kampane”. Najväčšia kampaň eurovolieb je tak prakticky verejne neskontrolovateľná.
Je to prax, ktorá ide proti duchu pravidiel, ktoré v roku 2014 presadila práve táto strana. Na posúdenie je, či nie je aj v rozpore so zákonom o volebnej kampani, aspoň pokiaľ sa nevykladá čisto formalisticky. Takáto z pohľadu verejnosti problematická prax vo volebnom súboji zvýhodňuje a čiastočne na ňu v eurovoľbách pristalo už napríklad aj PS. To nakúpilo takmer celú bilbordovú kampaň cez jednu štvrť miliónovú hromadnú platbu agentúre, vďaka čomu sa ich kampaň z pohľadu jej možného únosu dostala do výstražného pásma (hromadné a bližšie neidentifikovateľné platby cez agentúru v objeme viac ako 25% kampane).
Strana Hlas už po tretí krát využila služby agentúry Creo advertising, cez ktorú pretieklo 74 percent jej kampane. Na rozdiel od Smeru, táto vládna strana aspoň stručne popisovala veľké hromadné platby. Napríklad na konci mája zaplatila volebné noviny a ich distribúciu hromadnou 61-tisícovou platbou cez agentúru. Nie je však jasné, kto noviny vytlačil, v akom náklade a cene, ani meno distribútora.
Hlas však šiel v netransparentnosti ešte ďalej ako Smer, a preto si vyslúžil posledné miesto v našom hodnotení. Pri najväčšej kampaňovej platbe (92-tisíc eur za prieskumy a analýzu tém) neuviedol adresáta, čo je vyslovene v rozpore so zákonom.
Vládna strana tiež vynaložila až štvrtinu prostriedkov na stratégiu, poradenstvo a prieskumy, čo sa vymyká štruktúre kampaní iných strán, ktoré na tento účel dali podstatne menšie sumy. V kombinácii s neznámym adresátom pri najväčšej platbe to posilňuje podozrenie, že takto s pomocou štátnych peňazí mohla doplácať nedávnu prezidentskú kampaň svojho bývalého predsedu a dnes hlavy štátu Petra Pellegriniho.
Hnutie Republika v kampani využilo spriaznenú agentúru bez skúseností. Necelú štvrtinu bilbordovej kampane nakúpila cez gelnickú IT firmu CyberSoft. Vlastní ju Stanislav Dzugas, ktorý za stranu kandidoval vo vlaňajších parlamentných voľbách. Maďarská Aliancia časť kampane (dve platby s popisom „realizácia volebnej kampane“ za dokopy 30-tisíc eur) nakúpila cez občianske združenie Interregionálny rozvojový a výskumný inštitút. Jeho štatutárom je viceprimátor Kráľovského Chlmca a člen strany Jozef Želinský.
Otázne bilbordy
Aj kampaň k eurovoľbám stála z najväčšej časti na bilbordoch, na ktoré strany vynaložili podľa nášho prepočtu v priemere minimálne každé tretie kampaňové euro. Objavila sa však ďalšia relevantná kampaň v slovenskom prostredí (prvou bola kampaň Zuzany Čaputovej v prezidentských voľbách 2019), kde nehral prím outdoor ale online reklama. Víťazné PS vynaložilo na propagáciu svojej eurokandidátky v prostredí internetu podľa nášho prepočtu až 374-tisíc eur, zatiaľ čo na bilbordy dalo 293-tisíc (pomer 36 ku 28 percentám z celkových výdavkov).
Pre ilustráciu, o akú masívnu kampaň išlo: druhé najvyššie výdavky na online mala podľa nášho prepočtu strana Hlas, ktorá však na ňu minula iba tretinu (138-tisíc eur). PS pritom gro online kampane nakúpilo cez agentúru Groow Digital, pričom najväčšia platba bola iba všeobecne popísaná (68-tisíc eur ako „media spend-Siteelement“), čo opäť znižuje celkovú transparentnosť víťaznej kampane.
Aj v týchto voľbách sme mali ambíciu skontrolovať strany pomocou externých dát o politickej reklame, ktoré pre nás pripravila agentúra Kantar Media. Tej sa podarilo zmonitorovať 7 833 reklamných plôch z mesiacov marec až máj. Až tretinu z toho (2 657) však tvoria plochy najväčšej bilbordovej spoločnosti BigMedia, ktorá nebola opäť ochotná prezradiť svojich klientov a ponúkla len sumárne čísla. Ďalšia veľká bilbordovka Arton sa opäť vôbec nezapojila do monitoringu. Verejná kontrola kampaní z pohľadu najväčšej skupiny výdavkov, ktorú tvorí outdoor, tým bola prakticky znemožnená.
Najviac otáznikov pretrváva okolo bilbordovej kampane strany Hlas. Tá patrí spolu s outdoorovou kampaňou Smeru k najmenej transparentným. Hlas už v marci oblepil Slovensko bilbordmi so Sloganom „Nedajme sa prehlasovať“, ktorým pomáhal v prezidentskej kampani svojmu predsedovi Petrovi Pellegrinimu (bolo to na hrane zákona, v prezidentských voľbách smú kampaňovať iba kandidáti). V tom čase pritom Hlas nemal transparentný účet, ten si založil až v apríli. Faktúru za marcové a aprílové bilbordy uhradil až v máji, bilbordy za máj až po voľbách.
Kým iné strany platili za outdoor dopredu, Hlas ho mal opäť na faktúru s veľkou splatnosťou, čo sa vymyká bežnej praxi bilbordoviek pri politickej reklame. Problém je však najmä v samotných sumách. Hlas vykázal až šiestu najväčšiu bilbordovú kampaň za 133 680 eur, čo je zjavne podhodnotená suma.
Strana viedla trojmesačnú bilbordovú eurokampaň, podľa našich pozorovaní jednu z najväčších, ak nie najväčšiu. V druhej polke mája v reakcii na atentát na premiéra Róberta Fica zmenila vizuál kampane na celkom nový so slovenskou vlajkou pofŕkanou krvou. Aj napriek takémuto finančne nákladnému kroku strana vykázala na účte májové výdavky na outdoor necelých 50-tisíc eur, čo je podľa nášho odhadu značne pod trhovou hodnotou.
Kampaň mala strana vonku aj prvý júnový týždeň, takáto platba na účte chýba. V Transparency odhadujeme, že Hlas stáli bilbordy minimálne toľko ako PS. Niekde tak chýba zrejme najmenej 150-tisíc eur. Budeme čakať, či ich strana vykáže v záverečnej správe ako bezodplatné plnenie z dôvodu zliav oproti bežným trhovým cenám. Na mieste je však už teraz otázka, kto tieto zdroje strane poskytol.
Silnú bilbordovú kampaň mala aj mimoparlamentná strana Republika, podľa transparentného účtu za štvrť milióna eur. Prenajali si aj napríklad tri drahé megaboardy na frekventovanom diaľničnom odpočívadle R1 – Beladice, na ktorých visela ich politická reklama kritizujúca „nezmysly z Bruselu“. Pri kontrole s dátami od spoločnosti Kantar sme nenašli na transparentnom účte strany 219 reklamných plôch od spoločnosti Euro Awk, ktoré viseli v mesiacoch marec (29 plôch), apríl (26 plôch) a máj (164 plôch).
Ďalšie problémy
Sú však aj ďalšie problematické momenty. Aj napriek tomu, že v eurovoľbách smú viesť kampaň iba politické strany, zaznamenali sme i kampaň jednotlivých kandidátov. Z dát Kantaru, napríklad, vyplýva, že Ivan Štefanec (kandidát KDH) kampaňoval v časopise Slovenska, kde si v marci a apríli zaplatil šesť jednostranových a tri dvojstranové inzeráty za dokopy cenníkových 45 300 eur. Na transparentnom účte KDH sme adekvátne výdavky k tejto kampani nenašli, v prospech dotyčného vydavateľstva (Star production) sú tu iba dve menšie platby na konci mája a v júni.
Podobne inzerent Martin Hojsík (kandidát PS) viedol podľa knižnice Ads Transparency Center na internetových platformách Google samostatnú kampaň dokopy za 4 650 eur. PS v reakcii na našu otázku tvrdí, že v prípade údajov v knižnici ide vraj len o „technické označenie“ účtu pomenovaním Martin Hojsík a reklamu v skutočnosti platilo Progresívne Slovensko.
Kandidáti hnutia Slovensko bojovali o priazeň voličov aj prostredníctvom volebných novín distribuovaných do schránok domácností. Ide o pomerne nákladnú plošnú politickú reklamu, ktorú si nemôže dovoliť hocikto. Výdavky týkajúce sa volebných novín sme na transparentnom účte hnutia nedokázali identifikovať.
Slabú vynútiteľnosť pravidiel možno ilustrovať nečinnosťou štátneho dohľadu, ktorý sa opäť iba prizeral na to, ako Smer vôbec neoznačoval volebnú inzerciu v prostredí najväčšej sociálnej siete údajom o objednávateľovi a dodávateľovi politickej reklamy, ako to stranám ukladá zákon. Túto informáciu ponúkal iba v záhlaví stránky, kde ju nie je možné priradiť (ak ju vôbec používateľ sociálnej siete objaví) ku konkrétnemu sponzorovanému postu.
Čas na zmeny
Pri prístupe súčasnej vlády k otázka právneho štátu, demokratických inštitúcií, ale aj volebných pravidiel môže výzva na úpravu legislatívy vyznievať do prázdna. Napokon, ani predošlá vládna garnitúra nedokázala nájsť potrebnú politickú zhodu aspoň pre odstránenie najvypuklejších nedostatkov. Férovosť politického predvolebného súperenia však začína byť skutočným problémom. Ani víťazstvo transparentnej strany v eurovoľbách nedokáže prebiť dojem zo zhoršujúcej sa situácie z pohľadu verejnej kontroly, ktorá však stranám vyhovuje. Tak ako v minulosti, šanca, ako si politici napokon môžu sami sebe sprísniť pravidla, tkvie predovšetkým vo vytrvalom tlaku verejnosti.
Ľuboš Kostelanský
Podporte kontrolu financovania politických strán a férovosť kampaní aj Vy. Ďakujeme!
Analýza vznikla vďaka podpore EMIF
Zodpovednosť za akýkoľvek obsah podporený Európskym fondom pre médiá a informácie spočíva výlučne na autorovi/autoroch a nemusí nutne odrážať stanoviská EMIFu a jeho partnerov, nadácie Calouste Gulbenkian a Európskeho univerzitného inštitútu. https://gulbenkian.pt/emifund/disclaimer/
