Transparency's CMS

Po mesiacoch sledovania a analyzovania predvolebných aj povolebných dát o kampani pre parlamentné voľby 2023 sme v Transparency spísali súhrnnú správu o jej priebehu. Hlavným záverom je, že hoci voľby a im predchádzajúca historicky najdrahšia kampaň boli demokratické, k prívlastkom transparentnosti a férovosti mali stále ďaleko.    

Aj keď Slovensko vo svetovom indexe demokracie Economist Intelligence Unit nedosahuje úroveň najrozvinutejších krajín a patrí do skupiny „nedokonalých demokracií“, v kategórii „volebný proces a pluralizmus” sa v hodnotení od najlepších takmer nelíšime. Aj pred 11. parlamentnými voľbami od Nežnej revolúcie sa napriek tomu objavovali varovania pred ich možnou manipuláciou, ktoré šírili aj predstavitelia parlamentných strán, vrátane neskoršieho víťaza volieb. Nič z toho sa napokon nepotvrdilo, samotná kampaň však napriek tomu celkom férová a transparentná nebola. V nasledujúcom texte prinášame zhrnutie kľúčových pozorovaní, nedostatkov, aj odporúčaní pre zlepšenie praxe aj legislatívy. 

Vyšla naša predpoveď, že pôjde o historicky najnákladnejší súboj o slovenského voliča, keď sa celkové náklady strán na kampaň prehupnú cez hranicu 25 miliónov. 27 kandidujúcich strán (3 strany v koalícii) vyčíslilo v záverečných správach výdavky na kampaň v celkovej výške 26,93 milióna eur, čo je 14-percentný nárast oproti parlamentným voľbám 2020 (výdavky 23,64 mil. eur).

Za najdrahšími voľbami je podľa nás najmä všeobecné zdražovanie v dôsledku vysokej inflácie v poslednom období. Úlohu však zrejme zohral aj pomerne dramatický záver kampane, keď viacero strán na poslednú chvíľu navyšovalo kampaňové výdavky. 

Napríklad, nová strana Demokrati bývalého premiéra Eduarda Hegera plánovanú kampaň v objeme 1,8 milióna eur posilnila v záverečnom finiši o ďalších takmer 400-tisíc v nádeji, že jej to predsa len zabezpečí parlamentnú budúcnosť. Namiesto vytúžených piatich percent však napokon spadla pod tri percentá, ktoré stranám zaručujú nárok na štátne financie, čo ju dostalo k hrozbe bankrotu, keďže navýšenie rozpočtu nemala finančne vykryté. 

Podozrivá predkampaň 

To, čo nám celkom nevyšlo, bol predpoklad, že výdavky strán potiahne aj predkampaň, do ktorej tento krát spadlo aj januárové referendum. O predčasných parlamentných voľbách sa rozhodlo koncom januára, konali sa však až v septembri. Naše pozorovania skutočne ukazovali, že viaceré strany pomerne intenzívne kampaňovali dlho pred oficiálnym začiatkom, čo bolo tento krát 9. júna. O to viac nás prekvapilo, ako málo strany vykázali.

Celkovo podľa záverečných správ minuli v predkampani iba 4,15 milióna eur, a to je v tejto sume zarátaná aj 900-tisícová bilbordová kampaň OĽaNO (dnes Slovensko), ktorú hnutie zaplatilo dopredu bezprostredne potom, ako sa v zime rozhodlo o predčasných voľbách. Po jej čiastočnom odrátaní sú náklady na predkampaň 2023 dokonca nižšie ako bola predkampaň v roku 2020 (3,8 milióna eur). 

Možným vysvetlením je, že strany neúčtovali predkampaň poctivo a v skutočnosti sú v nej ukryté aj „čierne peniaze“. Toto podozrenie posilňuje fakt, že väčšina strán predkampaň utajila a neukazovala tieto výdavky na transparentných účtoch, čo síce nebolo povinné, niektoré však strany k tomu pristúpili. Z celkovo priznaných 4,15 milióna sa na transparentných účtoch objavilo 1,85 milióna eur, teda necelá polovica. 

Pomyselný „red flag“ možno, napríklad, zapichnúť pri predkampani strany Hlas za 41-tisíc eur. Je to totiž iba desatina z výdavkov, ktoré mali hlavní konkurenti – Smer a Progresívne Slovensko, ale aj strany SaS či Demokrati. Nesedí to celkom ani s transparentným účtom strany, na ktorom Hlas vykázal predkampaň za mesiac máj v objeme 48-tisíc eur. V tom čase mala strana kampaň s názvom Národná petícia za zmenu sprevádzanú veľkou celoslovenskou bilbordovou kampaňou, kampaňovala však aj predtým. Strana a jej politici napr. sponzorovali statusy na sociálnej sieti Facebook aj v apríli a marci, či dokonca v januári, ako to ukazuje knižnica politickej reklamy Ad Library. 

 Súboj peňazí 

Pred troma rokmi na vstup do parlamentu stačila aj miliónová kampaň (SaS, Sme rodina, ĽSNS). Cez dva milióny šli iba tri zo šiestich parlamentných strán (Smer, Za ľudí, OĽaNO). Tentokrát už parlamentnú účasť nezaručil ani šesťciferný rozpočet s dvojkou na začiatku, ako sa o tom presvedčilo hnutie Sme rodina doterajšieho predsedu parlamentu Borisa Kollára (2,36 mil. eur) ako aj vyššie spomenutí Demokrati (2,18 mil. eur). 

Celkovo bolo dvojmiliónových kampaní až osem a ak strana nedokázala dať dohromady takéto financie, jej šance na úspech boli nízke. Výnimkou bola SNS s relatívne malou kampaňou v rozsahu 1,28 milióna eur.

Výsledky volieb kopírovali rozpočty strán. Kampaň do značnej miery nebola o súboji ideí a myšlienok ale súboj peňazí. 

Pre demokraciu na Slovensku to nie je dobrá správa, ak si uvedomíme, že súčasný model financovania slovenskej politiky zaručuje víťazom bezstarostnú existenciu, menej úspešné strany sa musia trápiť a prenik nových strán bez štátneho financovania do parlamentu je značne sťažený. 

Príklad: Víťaz volieb 2020, miniatúrne hnutie OĽaNO, dostal počas celého volebného obdobia štátne príspevky v objeme takmer 20 miliónov eur. Vďaka tomu mohlo pohodlne zaplatiť druhú najdrahšiu kampaň volieb (2,9 milióna eur) a pridať k tomu taký výstrelok, akým bol nákup osemdesiatky veteránov Fiat za celkovo takmer 800-tisíc eur uprostred kampane, ktoré hnutie do kampaňových výdavkov nezarátalo ani čiastočne. 

Naproti tomu, doposiaľ mimoparlamentnému Progresívnemu Slovensku z peňazí, ktoré dostalo za voľby 2020 (2,5 milióna eur) nezostalo nič po splatení dlhov z kampane. Na dvojmiliónovú kampaň 2023, v ktorej ašpirovalo na  víťazstvo, tak muselo zháňať financie v plnom objeme. 

Vyššie spomenutá strana Demokrati, zložená z veľkej časti s odídencov z OĽaNO, sa bez štátneho financovania v kampani trápila a v závere si riskla jej navýšenie bez toho, aby ho mala finančne pokryté. Faktúry z kampane nemá uhradené dodnes, pričom musela pristúpiť k neštandardnému kroku, akým bolo odovzdanie záverečnej správy, ktorá nesedela so stavom transparentného účtu. 

Princíp zásluhovosti v odmeňovaní za výsledky volieb je logický. U nás je však dotiahnutý do podoby, ktorá podporuje dominanciu víťazov volieb (strana Smer) a obmedzuje konkurenciu, ktorá je zdravá aj v politike.  

Obídený strop 

Tieto voľby ukázali, že trojmiliónový strop na výdavky v kampani, ktorého výška bola určená pred takmer desiatimi rokmi, je v súčasnosti tesný a finančne najsilnejšie strany naň odspodu narážajú. Po prvý krát sme zaznamenali aj jeho faktické obídenie, o ktoré sa postaralo vládne hnutie OĽaNO expremiéra Igora Matoviča. 

OĽaNO postavilo letnú kampaň na propagácii cez osemdesiatku veteránov Fiat 500, nákup ktorých hnutie podľa jeho vlastných informácií vyšiel minimálne na 790-tisíc eur. Takýto výdavok si hnutie odmietlo aspoň čiastočne zarátať do kampane, pričom argumentovalo, že tak nemôže urobiť, pretože autá šli do majetku strany. V Transparency sme to vnímali ako obídenie zákona a na OĽaNO sme podali podnet, o ktorom nebolo dodnes rozhodnuté. 

Minimálne však ide o dieru v pravidlách, ktorá umožnila samotnému OĽaNO fakticky nafúknuť kampaň nad zákonný strop. OĽaNO kandidovalo vo voľbách v koalícii s Kresťanskou úniou a stranou Za ľudí. Dokopy minuli 4,3 milióna eur. S nezapočítanými Fiatkami sa dostali k piatim miliónom eur, čím de facto finančne prevalcovali súperov a napokon pohodlne prekonali 7-percentné kvórum pre vstup koalícií do parlamentu.  

Zákon umožňuje každej strane v koalícii minúť tri milióny eur, čo je aj limit pre samostatne kandidujúce strany. Fakticky teda mohli matovičovci kampaňovať až za 9 miliónov, pričom oficiálne skončili len v polke tejto sumy. Aj tak sa však takéto nastavenie pravidiel ukazuje ako značne problematické. Kampaň koalície totiž nebola vyvážená a vyvoláva podozrenia z neférového obídenia pravidiel. 

Problém je v tom, že v skutočnosti šli takmer všetky peniaze predovšetkým do propagácie samotného OĽaNO. Kresťanská únia investovala prevažnú časť miliónovej kampane do tlače a roznášky mimoriadne drahých celoštátnych schránkových novín hnutia OĽaNO, v ktorých mala sama len malý priestor. Z jej transparentného účtu na tento účel odtieklo až 600-tisíc eur. 

Strana Za ľudí zase väčšiu polovicu z jej 400-tisícového volebného rozpočtu (220-tisíc eur) poslala ako úhradu za TV kampaň, čo bol spot propagujúci OĽaNO. Zo strany Matovičovho hnutia nevidno poskytnutie adekvátnej protihodnoty v prospech partnerov v koalícii. Kľúč, akým sa strany skladali na spoločnú kampaň a akým si majú podeliť štátne príspevky koalícia nezverejnila. 

Kampaň koalície bola navyše jednou z najmenej transparentných. OĽaNO malo najväčšiu bilbordovú kampaň spomedzi všetkých strán za takmer milión eur, o ktorej netušíme takmer nič. Nevidno ju totiž transparentnom účte hnutia, pretože ju zaplatilo takmer celú pred začiatkom oficiálnej kampane. Tvrdí pritom, že mohlo platbu zrealizovať cez stranícky účet. To považujeme za sporný výklad zákona a za ďalšiu veľkú dieru v pravidlách, ktoré stranám prikazujú platiť kampaň výlučne cez transparentné účty. 

Ešte v polke augusta mala trojkoalícia na transparentných účtoch dokopy len pol milióna eur a jej strany nefigurovali v TOP 10tke najnákladnejších kampaní, ktorú sme zobrazovali na našom volebnom webe. Už to bolo podozrivé vzhľadom na aktivity v teréne. V septembri potom prišiel dosiaľ nevídaný nástup, keď koalícia vo finále minula na kampaň tri milióny eur. 

Okrem spomenutých štyroch vydaní celoslovenských schránkových novín za 600-tisíc eur, vložila podobnú sumu do online reklamy a marketingu, dokúpila ďalšie bilbordy a podľa s nami spolupracujúcej agentúry Kantar mala najväčšiu televíznu reklamu, ktorú Kantar vyčíslil v cenníkových cenách až na 1,2 milióna eur. 

Podozrenie vzbudzuje financovanie takejto megakampane. Takmer prázdny transparentný účet Kresťanskej únie sa vo finále nečakane zaplnil výdavkami za milión eur, a to vďaka dvom veľkým pôžičkám. Štvrť milióna dodala martinská tlačiareň Fork, za ktorou je Radovan Kraker. Ďalších 700-tisíc Bojnická urbárska akciová spoločnosť niekdajšieho spoluvlastníka Unipharmy Tomislava Jurika. Ide o najväčšiu privátnu pôžičku (mimo bankových úverov) týchto volieb. Strana informácie  o nich zverejnila na webe až po voľbách, čiastočne nedodržala zákonnú 30-dňovú lehotu. 

Unesená kampaň 

Aj počas týchto volieb sme sa snažili politickú súťaž pozdvihnúť tým, že strany budeme motivovať k transparentnosti. Zverejnili sme až dve hodnotenia kampaní. Medzi nimi sa mali možnosť strany zlepšiť, čo sa aj niektorým podarilo. Je potešiteľné, že sa napokon do parlamentu prebojovali tri najtransparentnejšie strany – Progresívne Slovensko, SaS a KDH. Na druhej strane, však uspeli aj tí najmenej transparentní. Okrem OĽaNO a jeho koaličného partnera KÚ sú to strany Smer a Hlas, ktoré napokon voľby vyhrali a vytvorili vládnu koalíciu.

Víťazná strana Smer, ktorej predseda Robert Fico sa stal po štvrtý krát premiérom predviedla tentokrát ešte menej transparentnú kampaň ako v roku 2020, keď skončila tiež na chvoste nášho hodnotenia. Kým v predošlých parlamentných voľbách uniesla do netransparentného agentúrneho prostredia dve tretiny svojej kampane, teraz to bolo až 86 percent. 

To, že sa o kampani v tom čase najsilnejšej opozičnej strany verejnosť veľa nedozvie, sa začalo ukazovať už v marci, keď do vlastnej Agentúry Smer previedla prvých 100-tisíc eur ako zálohu na nákup reklamných predmetov. Postupne tu z transparentného účtu preliala ďalších 2,2 milióna. Ďalšie zálohové faktúry označovala úplne všeobecne ako organizačno-technické zabezpečenie volebnej kampane.

Verejnosť tak vidí iba niekoľko desiatok menších platieb, najčastejšie za podujatia v teréne, plus kartové platby za reklamu na sociálnej sieti Facebook. Smer mal napokon opäť najväčšiu predvolebnú kampaň, na ktorú podľa jeho záverečnej správy minul 2,95 milióna eur. Pod trojmiliónovým limitom skončil pomerne tesne, podobne ako v roku 2020. 

Vtedy sme podali podnet, keďže pri kontrole transparentného účtu sme prišli na to, že platby presahujú výdavky deklarované v záverečnej správe strany – ako aj samotný volebný limit – o 100-tisíc eur. Predseda Smeru Robert Fico v liste ministerstvu vnútra vysvetlil problém tak, že jeho strana v kampani platila zálohy, pričom časť peňazí vraj neminula. To sa verejne nedalo skontrolovať. Vratka putovala na stranícky, nie transparentný účet. 

Transparentný účet nesedí so záverečnou správou ani tento krát. Rozdiel je viac ako 200-tisíc. To, či Smer neprekročil volebný limit sa, vzhľadom na netransparentnosť strany ťažko kontroluje. Jeho tesnosť naznačuje fakt, že už v roku 2012 dokázala jedna z najbohatších slovenských politických strán minúť na kampaň 3,3 milióna eur (vtedy ešte limit neplatil). 

Podozrenia by sa pri Smere našli. Strana v záverečnej správe tvrdí, že na volebné plagáty (outdoor) minula iba 590-tisíc eur, a to vrátane bilbordovej kampane k celoštátnemu referendu o predčasných voľbách zo začiatku roka 2023, ktorú si bola povinná započítať. Oficiálne je to iba šiesta najväčšia bilbordová kampaň, keď podľa záverečných správ Smer predbehli vo výdavkoch na bilbordy aj strany Republika (647-tisíc) a SNS (759-tisíc).  

Na ukážku, ako sa dnes ceny pohybujú – strana Demokrati minula podľa informácie, ktorú nám poskytla, iba počas záverečného mesiaca kampane (september) na bilbordy 370-tisíc eur, keď mala po celej republike 1100 reklamných plôch. Smer mal podľa našich pozorovaní niekoľko celoslovenských bilbordových vĺn a podobne masívny záver kampane ako Demokrati.  

Likvidácia strany? 

Ešte pod väčším tlakom bola strana Hlas súčasného predsedu parlamentu Petra Pellegriniho, ktorá vznikla na počiatku volebného obdobia 2020-2023 rozštiepením strany Smer. Dostala sa do pasce, ktorú v minulosti sama nachystala novovznikajúcej konkurencii (PS, Za ľudí). Pellegriniho vláda (vtedy Smer) zaviedla v roku 2019 pravidlo, podľa ktorého politická strana nesmie v rámci jedného volebného cyklu prekročiť pri získavaní privátnych financií (členské, dary, pôžičky) hranicu 3,5 milióna eur. Trest za porušenie pravidla je drakonický – ministerstvo vnútra má poslať takúto stranu do likvidácie.

Do nevýhodnej pozície sa dostali najmä nové strany, akou sa už o rok stal aj Hlas s premiérskymi ambíciami. Bolo jasné, že s maximálnym rozpočtom 3,5 milióna na celý volebný cyklus bude ťažko konkurovať stranám ako Smer, ktoré mohli vďaka štátnym príspevkom operovať s násobným množstvom financií. Strana už od počiatku čelila kritike, že si žije nad pomery svojho účtovníctva, príkladom bolo drahé vozidlo, ktoré predsedovi strany Pellegrinimu zapožičala jeho sestra. 

Možné podhodnocovanie výdavkov sa ukázalo pri spojených voľbách, keď sme pomocou dát agentúry Kantar Slovensko upozornili na to, že Hlasu nesedia volebné bilbordy vykázané v záverečnej správe a jeho kampaň mohla byť v skutočnosti štvornásobná. Hlas sa nezrovnalosť snažil vysvetliť tým, že 90-percent ich bilbordov si, vzhľadom na ekonomickú situáciu strany platili sami kandidáti.

Príklady volebnej inzercie strany Hlas. Zdroj: Kantar Slovakia 

Bolo pre nás  prekvapením, že pellegriniovci mali v nedávnych parlamentných voľbách nakoniec tretiu najdrahšiu kampaň s výdavkami 2,8 milióna eur. Splatenie takejto kampane v ôsmom volebnom období v celom rozsahu by pre Hlas, ktorý žil iba z privátnych financií znamenalo prekročenie 3,5 miliónového limitu, za čo by strana mohla ísť  do likvidácie. 

Hlas však svoju kampaň doplatil až ž dva mesiace po voľbách. Začiatkom decembra poslal spolupracujúcej reklamnej agentúre Creo Advertising 360-tisíc eur za augustovú a septembrovú bilbordovú kampaň. Podľa našich zistení poskytla veľkú časť týchto bilbordov s dlhou dobou splatnosti spoločnosť Big Media z portfólia finančnej skupiny J&T. Hlas vďaka tomu dokázal obísť finančný limit na privátne príjmy a nafúknuť svoju predvolebnú kampaň, vďaka čomu mohol držať krok s konkurenčnou stranou Smer.

Limit teda strana zrejme obišla tým, že presunula 360-tisícovú platbu za bilbordy do deviateho volebného obdobia. Na ich úhradu už zrejme mohla použiť štátne príspevky získané za výsledok vo voľbách. Podľa našich prepočtov tak mohla ôsme volebné obdobie skončiť tesne pod príjmovým limitom (3,43 mil. eur). 

Hlas na naše otázky neodpovedal. Nie úplne štandardným bol už dvojmiliónový úver z Fio Banky, ktorý strana získala na kampaň s otáznym ručením. Teraz sa objavil dodávateľ, ktorý bol ochotný poskytnúť viacmesačnú splatnosť na bilbory za stovky tisíc eur. Je otázkou, či ide o nezištné konanie v rámci bežných obchodných vzťahov, alebo za to od vládnej strany niečo očakáva. Niektoré iné strany (napr. PS) museli platiť za bilbordovú kampaň vopred. 

To, či Hlas neprekročil 3,5 miliónový limit mala skontrolovať štátna volebná komisia spolu s ministerstvom vnútra pod vedením nominanta práve tejto strany. Ten by mal v prípade jeho prekročenia poslať vlastnú stranu do likvidácie, čo nevyzerá ako optimálne nastavený kontrolný mechanizmus.

Financovanie kampane 

Opakovane kritizujeme fakt, že štátna kontrola predvolebnej kampane vôbec nesleduje jej financovanie. Strany tak v záverečných správach vykazujú iba výdavky. Privátne financie pritom hrali v kampani kľúčovú úlohu. V desiatke najväčších kampaní boli iba dve postavené výlučne na štátnych príspevkoch (strany Smer a SaS). Viaceré strany mali problém uspokojivo vysvetliť svoje finančné pozadie. 

Získať bankový úver sa podarilo jedine stranám Hlas (2 mil. eur z Fio banky) a KDH (600-tisíc eur z Fio banky). Ďalšie kampane tak stáli najmä na pôžičkách od privátnych osôb. Už v úvode kampane sme upozornili na málo uverejniteľné financovanie kampane strany Republika, ktorá vznikla odčlenením od Kotlebovej ĽSNS a podobne ako Hlas nemala nárok na štátne príspevky.

Republikáni sa rozhodli svoju miliónovú kampaň odfinancovať výlučne vlastnými silami. Podľa transparentného účtu sa im podarilo vyzbierať od 131 darov celkom 179-tisíc eur. Ďalších 502-tisíc získali ako pôžičky a 92-tisíc vo forme nepeňažných plnení. Stále však „visia vo vzduchu“ výdavky v objeme takmer štvrť milióna eur s neznámym pôvodom financovania, ktoré strana podľa jej výročnej správy 2022 nemohla pokryť z úspor. 

Podozrivý je aj fakt, že až 200-tisíc eur požičal strane jej samotný predseda Milan Uhrík (plus ďalších 30-tisíc eur jeho manželka), ktorý si to z europoslaneckého platu popri ďalších vysokých investíciách do nehnuteľností zrejme nemohol dovoliť, ako to ukázala Nadácia Zastavme korupciu. Ani 160-tisícová pôžička podpredsedu strany a podnikateľa Miroslava Suju nemá uveriteľné krytie podľa ekonomických výsledkov jeho firiem. 

Podobne ako pri vyššie spomenutej Kresťanskej únii sme upozornili aj na kampaň strany Aliancia zastupujúcej maďarskú menšinu, ktorá stála na veľkej polmiliónovej pôžičke od podnikateľa Dezidéra Németha, zaoberajúceho sa výrobou a montážou výťahov. Jeho syn Róbert Németh pre Denník Új Szó tvrdil, že nešlo o peniaze z otcovej firmy ale o úspory z dlhoročného podnikania. Na rozdiel od Kresťanskej únie, Aliancia v tomto prípade za úver ručila svojou nehnuteľnosťou v hlavnom meste. 

Katastrofa u Modrých 

Úplne najspornejšiu kampaň z hľadiska financovania však mala strana Modrí expremiéra Mikuláša Dzurindu, ktorá podľa prieskumov nemala šancu nielen na prienik do parlamentu, ale ani štátne financovanie. Zvrátiť to nedokázala  1,15 miliónová kampaň, ktorá sa skončila úplným neúspechom, keďže strana vo voľbách získala iba 0,26 percenta. Jeden hlas ju tak vyšiel na enormných 145 eur. Pôžičky viacerých veľkých veriteľov boli mimoriadne rizikové, strana ich nemá z čoho splatiť a podobne ako Demokratom jej hrozí bankrot. 

Modrým sa v závere zrútila kampaň, keď nedokázali uhradiť v plnej výške všetky výdavky. Vo finále strana začala vracať dary za desiatky tisíc eur bez toho, aby bolo na transparentnom účte vidno, kto peniaze sťahuje. Kľúčový veriteľ strany, jej podpredseda Michal Hort, v závere niektoré svoje dary pretransformoval na pôžičky. 

Modrí si pritom veľmi nelámali hlavu so zákonom, ktorý prikazuje uvádzať adresátov finančných operácií na transparentnom účte. Informácie o darcoch nezverejňujú v rozpore so zákonom na webe dodnes a v poriadku nie je ani prijímanie darov na transparentný účet po voľbách, kedy má byť už zablokovaný. 

Kto kampane platil   

Odkiaľ presne pochádzali peniaze na celú kampaň vrátane predkampane úplne presne zodpovedať nemožno. Ak sa bližšie pozrieme iba na príjmy na transparentných účtoch, ktoré pokrývajú zhruba 87 percent všetkých nákladov vyčíslených stranami v záverečných správach, až takmer 87 percent všetkých príjmov pritieklo od strán samotných. Len zhruba 9 percent kampaní zafinancovali kandidáti a ich rodiny a po 2,2 percentá prispeli podporovatelia a firmy.

Z povinného vykazovania veriteľov strán na ich weboch však vieme, že značná časť straníckych peňazí v skutočnosti pochádzala z pôžičiek a úverov. 

Náš prepočet ukazuje, že v kampani prevažovali privátne financie, ktorých objem dosiahol takmer 15,5 milióna eur (57%). Štátne príspevky naproti tomu predstavovali zhruba 11,5 milióna eur (43%). Situácia teda bola podobná, ako vo voľbách 2020. 

Pri privátnych zdrojoch dominovali pôžičky, pričom najvyššie deklarovali Hlas (dvojmiliónový úver od Fio banky), k dvom miliónom sa blížilo aj PS a k miliónu Kresťanská únia a KDH. Pôžičky od viacerých veľkých veriteľov boli pritom značne rizikové, popri spomínaných Demokratoch sa to ešte väčšmi prejavilo u ďalšej „premiérskej“ strany Modrí, Most-Híd Mikuláša Dzurindu. Strana vo voľbách so ziskom 0,26 percent hlasov vo voľbách pohorela a pred sebou tak tlačí nesplatené pôžičky a pohľadávky za viac ako pol milióna eur. Modrí pritom zákonom požadované informácie o veriteľoch na svojom webe dodnes neuvádzajú. 

Efektívne zapojiť do kampane darcov dokázalo tentokrát najmä KDH, ktorého priaznivci podporili v kampani sumou takmer pol milióna eur a tiež strana Hlas, ktorá prijala dary v objeme prevyšujúcom 400-tisíc. Transparentnosť kampane Hlasu znížilo, že dary neprijímala cez transparentný účet, informovala však o nich na webe. 

Na čo strany míňali 

Ak by sme sa chceli bližšie pozrieť na štruktúru výdavkov na kampaň, máme dve možnosti – obe nedokonalé. Buď ich roztriedime podľa veľmi všeobecných údajov zo záverečných správ strán alebo podľa podrobnejších popisov na transparentných účtoch, kde však časť výdavkov chýba a časť rozkľúčovať nemožno.

Pri transparentných účtoch predstavujú problém predovšetkým už spomínané neidentifikovateľné veľké platby mediálnym a reklamným agentúram, o ktorých povahe netušíme nič bližšie. Takýchto neidentifikovateľných výdavkov sme na transparentných účtoch napočítali minimálne za 4,9 milióna eur, čo spolu s ďalším pol miliónom nepopísaných platieb predstavuje až 23,5% všetkých výdavkov na transparentných účtoch. 

Ide teda zhruba o rovnakú sumu, akú možno na základe platieb jednoznačne priradiť k výdavkom na outdoorovú kampaň (5,5 milióna eur). Ak by sme predpokladali, že štvrtina neznámych výdavkov matematicky kopíruje zvyšné pomery v koláči, na outdoor by vychádzalo zhruba 30,6% a teda okolo 7,2 milióna eur, nasledovali by výdavky na propagačné materiály strán (22,3%), online reklamu (21,5%), kampaňové podujatia (10,6%), reklama v televízii a rozhlase (5,9%), inzercia v tlačených médiách (5%) a prieskumy (1%). Ďalšie – napríklad administratívne náklady by takto dosiahli zhruba 3,1-percentný podiel. 

Ak by sme štruktúru výdavkov strán chceli porovnať na základe straníckych záverečných správ, viacero oblastí, napríklad výdavky na online reklamu, by sme nevedeli rozmeniť na drobné. Až 45% deklarovaných výdavkov spadá pod „ostatné náklady na propagáciu“, na druhom mieste je outdoor s 25% a teda nákladmi za asi 6,7 milióna eur. 

Aj tentokrát sme sa snažili o kontrolu kampaní tiež zvonka. Agentúra Kantar Slovensko pre nás mapovala reklamný trh od marca až do volieb, teda sedem mesiacov, pričom poskytla dáta o outdoorovej politickej reklame, politickej reklame v tlači, televízii, rozhlase a v kinách. Prostredie internetu sme sa snažili mapovať pomocou knižníc politickej reklamy spoločností Meta (Facebook a Instagram) a Alphabet (Google a Youtube). 

Aj z týchto dát vychádzal ako najsilnejší outdoor, ktorý Kantar napočítal za zhruba 8 miliónov eur. Pri najväčších sociálnych sieťach sme od marca narátali sponzorované statusy za zhruba 1,9 milióna eur a videá a Google reklamy za ďalších takmer 900-tisíc.

Z dát vyplýva, že na voľbách zrejme najviac zarobila reklamná spoločnosť Bigmedia z portfólia finančnej skupiny J&T. Kantar zmonitoroval v mesiacoch marec až september viac ako 27-tisíc bilbordov s politickou reklamou, z ktorých až tretinu predala práve táto spoločnosť. Jej celkové tržby odhadol na 3,06 milióna eur (skutočná výška sa môže líšiť kvôli poskytnutým zľavám). 

Najväčší hráč na poli outdoorovej reklamy bol ešte v úvode kampane ochotný prezradiť, ktorým politickým stranám predáva reklamné plochy. Potom však svoj postoj prehodnotil a poskytoval už len sumárne dáta. Takáto netransparentnosť výrazne sťažila možnosti verejnej kontroly politických strán. 

Netransparentným víťazom volieb – stranám Smer a Hlas zrejme hrala do karát. Ako sme už nazačili vyššie, nebolo tak možné overiť korektnosť nimi vykazovaných údajov, dodržanie trojmiliónového limitu na volebné výdavky, ale aj to, či kampaň vonku bola financovaná z transparnetného účtu. Úplne skontrolovať sme nevedeli, napríklad, ani kampaň Progresívneho Slovenska, ktoré taktiež nakúpilo ťažiskovú časť bilbordovej kampane prostredníctvom hromadných platieb v Bigmedii.

Aj napriek takémuto obmedzeniu sme sa však snažili kontrolovať kampane zvonka, kde to šlo. Poukázali sme na nezrovnalosti v bilbordovej kampani strany Republika, ktorej chýbali na transparentnom účte významné úhrady za bilbordy. Po našom upozornení strana ubrala z transparentnosti a prestala na účte dôsledne označovať výdavky na tento typ reklamy. Neskôr zase začala nakupovať bilboardy hromadnými platbami cez agentúru. 

Nezrovnalosti sa republikáni snažili vysvetliť tým, že podobne ako OĽaNO zaplatili časť kampane vopred mimo transparentného účtu a pri ďalšej časti kapane argumentovali dlhšou splatnosťou faktúr. Napríklad, augustové bilbordy za 47-tisíc eur uhradili cez mediálnu agentúru nakoniec až po voľbách v októbri. Vo výsledku outdoorová kampaň Republiky nesedí. Kantar, napríklad, vo finále kampane, v septembri zmonitoroval tejto strane reklamné plochy za 222-tisíc eur. Na transparentnom účte takéto výdavky nie je možné identifikovať. 

Vyššie uvedené dáta, keď napríklad náklady na outdoor mohli vyjsť na 6,7 milióna, 7,2 milióna, ale za celú kampaň pokojne aj cez 8 miliónov eur, dobre ilustrujú, aká úloha stojí pred verejnosťou odhodlanou kampane kontrolovať. 

Účty s chybami 

Aj teraz komplikoval transparentnosť volieb fakt, že štát ukladá stranám v kampani povinnosť používať transparentné účty, ale už nijako nerieši, či majú túto povinnosť ako splniť. Pionierom v tomto smere je Slovenská sporiteľňa, ktorá mala transparentný účet ako prvá a v predošlých parlamentných voľbách využívala jej služby väčšina strán. Na modelovom účte, ktorý sme si v roku 2020 založili sa nám podarilo dokázať, že je jednoduché zmanipulovať údaje o tom, odkiaľ strany peniaze na kampaň získali a kam ich posielajú. 

Medzičasom zaradila transparentné účty do svojej ponuky aj väčšina ďalších slovenských bánk, produkty niektorých však nedosahujú ani parametre  Slovenskej sporiteľne. Aj to bol dôvod, prečo sme sa rozhodli údaje zo všetkých transparentných účtov permanentne v priebehu kampane sťahovať a zobrazovať na našom webe. 

Šlo o programátorsky pomerne náročné riešenie, účty však ostanú na našom webe archivované aj do budúcnosti, vďaka čomu budem mať aj široká verejnosť zabezpečený prístup k týmto unikátnym dátam. 

Niektoré banky dostali hneď v úvode kampane politické strany zrejme až za hranu zákona, keď nedokázali pri transakciách zobrazovať požadované informácie. 

ČSOB mala problémy so zobrazovaním príjemcov platieb, na čo doplácali strany Aliancia, Maďarské fórum a Modrí, pri ktorých nebolo jasné kam posielajú desiatky tisíc eur. Problém malo aj Progresívne Slovensko, ktorému Tatra Banka nedokázala zobrazovať príjemcov pri kartových platbách, ktoré strana využívala často. 

Túto situáciu sa postupne podarilo situáciu vyriešiť, pri Tatrabanke sa však objavili ďalšie problémy. Z transparentného účtu PS mizli platby, vzápätí sa znovu objavovali, čo nám značne komplikovalo jeho párovanie sa našim webom. 

Verejnú kontrolu volieb však opäť sťažovali aj samotné strany. Slovenská národná strana, napríklad, bližšie vysvetľovala svoje výdavky v drvivej väčšine iba štyrmi všeobecnými popiskami: inzercia (93 platieb), reklamné plochy (112 platieb), reklamné priestor (114 platieb) a ostatné náklady (258 platieb). Takto nekonkrétne platby sa nedali dobre spárovať s dátami o politickej reklame od agentúry Kantar. Tá zistila, že národniari mali počas kampane minimálne 1240 reklamných plôch za 362-tisíc eur. SNS má však na účte bližšie nešpecifikované reklamné plochy iba za 177-tisíc. Podrobnejšia kontrola, ktorá by vysvetlila tento nesúlad, nebola možná. 

Naproti tomu, napr. Strana SaS dokázala tieto platby  označovať podstatne konkrétnejšie, napr.: “prenájom bigboardov 15ks a bilboardov 355 ks, september” alebo “nájom bilboardov, 101 ks, bigboard 5ks, 9/23”. V tomto prípade sme už kampaň vedeli skontrolovať celkom presne. 

Transparentní lídri 

Jednou z tém kampane v roku 2020 bola korupcia. Zosilnený protikorupčný étos bolo vidno aj na tom, že v tejto predvolebnej kampani bolo až sedem predsedov strán ochotných vyplniť naše rozšírené majetkové priznanie, ktoré sme následne poskytli verejnosti. To sa teraz nezopakovalo. Politici boli oveľa menej ochotní. Našu ponuku prijali iba dvaja. 

Jedným z nesplnených sľubov vlády Igora Matoviča v protikorupčnej oblasti bol aj ten o zabezpečení skutočnej kontroly majetkov verejných funkcionárov. Transparency sa pokúsila priložiť ruku k dielu, mali sme zástupcu v pracovnej komisii vedenej predsedom ústavnoprávneho výboru parlamentu Milanom vetrákom (OĽaNO), ktorá na tejto úlohe pracovala. Jej činnosť však šla postupne do stratena.

V rámci komisie vznikol pracovný návrh podrobného majetkového priznania, ktorý sme v tejto kampani ponúkli predsedom strán so žiadosťou o jeho vyplnenie. Zo predsedov štyroch strán pôvodnej Matovičovej koalície (OĽaNO, SaS, Za ľudí a Sme rodina) zareagovala pozitívne jedine predsedníčka strany Za ľudí Veronika Remišová. K nej sa pridal predseda Progresívneho Slovenska Michal Šimečka. 

Remišová v priznaní podrobne opísala spôsob, akým vlani nadobudla rodinný dom v príhraničnom Rakúskom Kittssee, čo bolo v kampani predmetom jej kritiky. Šimečka zase prezradil jeho ročný príjem z funkcie poslanca europarlamentu alebo aj to, že si na zabezpečenie bývania v roku 2020 vzal takmer 350-tisícovú hypotéku, z ktorej sa mu sedminu podarilo splatiť. 

Chýbajúca kontrola 

V Transparency sme kampaň pred parlamentnými voľbami monitorovali niekoľko mesiacov a na špeciálnej podstránke volby.transparency.sk/parlament2023 zverejnili aj vyše 50 analýz a príkladov problematickej praxe. V piatich prípadoch, kde podľa nás došlo k porušeniu zákona, sme podali aj podnety na volebnú komisiu či ministerstvo vnútra a príslušné okresné úrady. O záveroch sme dosiaľ vyrozumení neboli. 

Prvý podnet sme odoslali už na začiatku oficiálnej kampane a poukázali sme v ňom na ďalšiu novú dieru, ktorú využil poslanec György Gyimesi. Ten mal v prvom mesiaci oficiálnej kampane – júni na juhu Slovenska veľkú vlastnú bilboardovú kampaň, a to aj napriek tomu, že zákon dovoľuje kampaňovať iba parlamentným stranám.  

Gyimesiho bilboardy pravdepodobne stihli vyvesiť tesne pred oficiálnou kampaňou, ktorá sa začala 9. júna, faktom však je, že si reklamu robil celý mesiac. Podľa nášho odhadu mohlo ísť o politickú inzerciu za desiatky tisíc eur, ktorá sa neobjavila na transparnetnom účte Aliance, za ktorú poslanec kandidoval. Okrem veľkosti, nie je jasné ani to, kto financoval túto kampaň s proruským naratívom  (Gyimesi na bilbordoch deklaroval, že je “na strane mieru”). 

Ako na transparentnejšie kampane 

Aj aktuálny monitoring ukazuje, že volebná legislatíva a kontrola pravidiel by si zaslúžila veľkú revíziu. Na časť problémov sme upozornili už v našej januárovej analýze kampaní pred vlaňajšími spojenými voľbami do samospráv, počas následného referenda a predčasných parlamentných volieb sa nedostatky ešte zvýraznili a objavili sa aj ďalšie. V závere blogu preto prinášame súhrn najpodstatnejších problémov a možných riešení pre zmenu legislatívy a praxe. Problémom zostáva, že na tieto zmeny by bola potrebná práve vôľa tých, ktorým nejasné a netransparentné pravidlá  skôr vyhovujú. 

Ľuboš Kostelanský, Michal Piško 

Tento výstup bol podporený Nadáciou Pontis a z projektu Integrity Watch 3.0 realizovaného z prostriedkov európskeho Fondu pre vnútornú bezpečnosť.

Analýza vznikla vďaka podpore EMIF 

Zodpovednosť za akýkoľvek obsah podporený Európskym fondom pre médiá a informácie spočíva výlučne na autorovi/autoroch a nemusí nutne odrážať stanoviská EMIFu a jeho partnerov, nadácie Calouste Gulbenkian a Európskeho univerzitného inštitútu. https://gulbenkian.pt/emifund/disclaimer/