Kým v prezidentských voľbách 2019 sme v Transparency mohli skonštatovať, že Slovensko si zvolilo novú hlavu štátu v najtransparentnejších voľbách, o päť rokov neskôr zasadne do paláca politik, ktorého kampaň bola nielen značne netransparentná, ale sčasti aj nelegálna. Ak si na neférovosť a oslabenú verejnú kontrolu nechceme zvykať, je najvyšší čas volebnú legislatívu konečne upraviť.
Zdá sa, že trend transparentnosti volebných kampaní na Slovensku sa definitívne obracia. Po pozitívnom skoku po prijatí nových volebných kódexov v roku 2014, ktoré zavádzali napríklad transparentné účty či stálu volebnú komisiu, sa politici v posledných rokoch naučili pravidlá ignorovať či priam obchádzať. Už vo vlaňajších parlamentných voľbách viedli viaceré strany výrazne netransparentnú kampaň, nedávne prezidentské voľby tento prístup ešte zvýraznili. Volebné pravidlá nezafungovali a boli sme tak svedkami ich obchádzania a neférového súboja, v ktorom ťahala verejná kontrola za kratší koniec.
Slabá kampaň
Začnime však iným špecifikom aktuálnej kampane, ktoré však tiež čiastočne súvisí s nastavením pravidiel. Tým boli neobvykle nízke náklady na volebný súboj, ktoré 11 kandidáti oficiálne vyčíslili iba na 1,34 milióna eur. Pre porovnanie, ide iba o tretinu nákladov z predchádzajúcej prezidentskej kampane v roku 2019 (3,6 milióna eur), vlaňajšia parlamentná kampaň bola drahšia dokonca dvadsaťnásobne (26,9 milióna eur).
Z grafu nižšie sa môže zdať, že sa výškou kampane iba vraciame do stavu spred zmeny volebnej legislatívy v roku 2014 (cca. milión eur), vtedy však zákon vyžadoval limity aj vykazovanie iba v období začínajúcom 15 dní pred prvým kolom. Aktuálna oficiálna kampaň naproti tomu trvala tri mesiace, náklady museli kandidáti dokladovať dokonca až takmer trištvrte roka dozadu (od obdobia 180 dní predo dňom vyhlásenia volieb, teda už od 13. júla 2023). Dnes priznávané kampaňové výdavky tak výrazne zaostávajú aj za rokom 2014, keďže len víťaz Andrej Kiska vtedy dobrovoľne vyčíslil celkovú investíciu do jeho kampane vo výške 1,1 milióna eur.
Takýto pokles má aj objektívne dôvody. Po negatívnych skúsenostiach z roku 2019, keď traja kandidáti obišli polmiliónový limit na výdavky cez spriaznené tretie strany, boli tieto zakázané a kampaňovať môžu už iba samotní prezidentskí kandidáti. To, v kombinácii s výkladom Ministerstva vnútra, že v kampani nesmú byť použité štátne príspevky, ktoré strany získali za výsledky v parlamentných voľbách, obmedzilo vôbec prvýkrát kampaň výlučne na privátne zdroje.
Tieto obmedzenia mali vplyv aj na transparentnosť kampane. Tretie strany nezmizli, viaceré sa svoje kampaňovanie v prospech či neprospech konkrétnych kandidátov snažili kamuflovať či dokonca zákon obchádzali úplne nepokryte. Ministerstvo vnútra a štátna volebná komisia sa ani len nepokúsili zjednať nápravu. V kampani sa ocitli státisíce eur s neznámym pôvodom, z ktorých profitoval predovšetkým víťaz volieb. Najvypuklejším príkladom sú dva schránkové špeciály mesačníka Extra Plus v prospech budúceho prezidenta Petra Pellegriniho, ktorých vydanie a distribúciu sme na základe cenového prieskumu odhadli na minimálne 90-tisíc eur.
Ďalším dôvodom celkovo nízkych oficiálnych nákladov v kampani bolo, že naozaj seriózny volebný súboj viedli iba dvaja kandidáti a to neskorší finalisti Peter Pellegrini a Ivan Korčok. Zvyšní deviati sledovali najmä iné ciele (napríklad sa zviditeľniť pred nasledujúcimi eurovoľbami), čomu zodpovedala ich výrazne nižšia finančná investícia. Výnimkou mohol byť Štefan Harabin, ktorý však tentokrát nedal dohromady potrebné peniaze (mal iba šestinovú kampaň v porovnaní s rokom 2019).
Utajení darcovia
Jedine Ivan Korčok dokázal v takejto situácii uveriteľným spôsobom zorganizovať relevantnú prezidentskú kampaň. Zaplatil ju z darov od viac ako 3200 podporovateľov, ktorí mu posielali finančné príspevky na transparentný účet, vďaka čomu boli verejnosti známi.
Peter Pellegrini sa, naopak, rozhodol pre bezprecedentný krok. Svojich darcov skryl na neverejnom účte svojej strany, ktorá mu na transparentný účet previedla dve 250-tisícové tranže (druhú v rozpore so zákonom až po voľbách). Pellegrini pod tlakom kritiky v kampani prisľúbil, že darcov zverejní po voľbách, dosiaľ tak však stále nespravil. Je tak možné, že verejnosť sa mená jeho darcov dozvie až z výročnej správy strany v roku 2025.
Toto počínanie môže byť v súlade so zákonom iba v prípade, ak ho vykladáme úplne formalisticky. Budúci prezident tým úplne poprel základný princíp kampaňových pravidiel, ktorým je transparentnosť. Ako jedna z možných hypotéz pre takúto mieru netransparentnosti sa ponúka, že dary v takejto výške po náročnej parlamentnej kampani nevedel narýchlo vyzbierať, kampaň tak dočasne prefinancoval inak a utajením získal potrebný čas.
Takémuto vysvetleniu náhrava aj fakt, že Pellegriniho vo významnej miere úverovali veľké bilbordové spoločnosti, o ktorých tvrdil, že mu bilbordy predali na faktúru s neobvykle dlhou splatnosťou. To sa nedalo jednoducho overiť, keďže za značnú časť výdavkov neplatil z transparentného účtu priamo, ale cez platby prostredníkovi – reklamnej agentúre Creo advertising.
Bilbordy za február (85-tisíc eur) uhradil až po voľbách v apríli, marcové bilbordy nie sú zaplatené ani v čase písania tohto blogu, šesť týždňov od volieb. Ostatní kandidáti pritom za outdoor platili vopred, ako je to pri politickej reklame obvyklé.
Pred voľbami tak Pellegrini na svojom transparentnom účte predstieral malú kampaň s približne polovičnými výdavkami oproti svojmu rivalovi. Odkladanie platieb viedlo až k spomínanému pochybeniu, keď mu strana druhého štvrť milióna eur na kampaň previedla na transparentný účet až po voľbách. To však zákon nepripúšťa, keďže účet mal byť v tom čase už zablokovaný. Aj samotný víťaz volieb uznal, že to bola chyba a je pripravený zaplatiť pokutu.
Takéto počínanie Pellegriniho výrazne prispelo k celkovej netransparentnosti kampane, keď spolu s predsedom SNS Andrejom Dankom, ktorý postupoval podobne, zahmlili až takmer 40 percent celkových kampaňových zdrojov. Tie na transparentné účty oboch kandidátov pritiekli formálne od ich strán, keďže však nemôže ísť o štátne príspevky za voľby, ich pôvod zostáva neznámy (vyššie oranžová časť koláčového grafu).
Prelomený strop
Už na začiatku volebnej kampane sme upozorňovali, že zafixovaný 500-tisícový limit na kampaň jednotlivých kandidátov bude viesť k obchádzaniu transparentnosti a pravidiel. Ako nízky sa ukazoval už v roku 2019, Slovensko odvtedy postihla citeľná inflácia a peniaze kandidátom obmedzilo aj spomínané zrušenie tretích strán.
Nevhodne nastavený limit obmedzoval predovšetkým Ivana Korčoka, ktorý potreboval kampaňovať dlhšie a intenzívnejšie, ak sa chcel dotiahnuť na najpopulárnejšieho politika v krajine Petra Pellegriniho.
Korčok sa v druhom kole volieb ocitol v zložitej situácii, keď zo zvyšku rozpočtu potreboval doplatiť úspornú kampaň z prvého kola a zároveň ju vygradovať vo finále, čo však nebolo možné. Svoju propagáciu v druhom kole nakoniec nastavil nízkonákladovo, keď okrem reklamy v online prostredí usporiadal šnúru zhromaždení naprieč Slovenskom.
Aj napriek takémuto šetreniu sa Korčok do limitu podľa nás nevošiel a kampaň z prvého kola napokon plnohodnotne nedoplatil. Okrem iného mu, napríklad, neostal priestor na doplatenie prenájmu kampaňového auta za marec a apríl (prenájom v januári a februári ho vyšiel na 2-tisíc eur).
V záverečnej správe vykázal Korčok výdavky v baťovskej sume 499,9 tisíca eur, oficiálne šiel teda úplne na doraz. Podľa našich nami zozbieraných dát a ich analýzy v skutočnosti mohol limit prekročiť až o niekoľko desiatok tisíc eur.
Ivan Korčok získal v našom hodnotení transparentnosti kampaní najvyššie skóre. S vrcholiacou kampaňou pred 2. kolom však začínali pribúdať pochybnosti aj v jeho prípade, pri záverečnej kontrole pomocou dát spoločnosti Kantar sme na jeho účte identifikovali napríklad chýbajúcu platbu za 75 reklamných obrazoviek dodaných spoločnosťou Boomerang media, ktoré počas kampane nasadili v baroch, kluboch a fitness centrách. Bilbordovú kampaň mal na účte inak podrobne rozpísanú.
Korčokov tím nám vysvetlil, že túto reklamu vraj zaplatili cez agentúru Komplot v rámci ňou dohodnutých mediálnych spoluprác. Bližších údajov, ktoré by to potvrdzovali sme sa nedočkali, rovnako ako vysvetlenia ohľadom ďalších chýbajúcich výdavkov. Vysoké skóre transparentnosti Korčokovej kampane to tak dodatočne znižuje.
Rozhodujúce bilbordy
V týchto prezidentských voľbách sa nezopakovala situácia, keď bola víťazná kampaň Zuzany Čaputovej z roku 2019 postavená predovšetkým na online reklame, do ktorej investovala dvakrát toľko, ako do klasických bilbordov (online 220-tisíc eur, bilbordy 97-tisíc eur).
V kampani tentokrát najviac peňazí opäť zhltli bilbordy, ktoré podľa analýzy výdavkov na transparentných účtoch kandidátov tvorili minimálne tretinu celkových výdavkov kandidátov. Online iba jednu pätinu. Rozkľúčovať sa nepodarilo desatinu kampane, na čom sa výrazne podieľal aj ďalší kandidát Ján Kubiš, ktorý v poradí tretiu najväčšiu kampaň ukryl z veľkej časti v agentúre. Ak by sme matematicky rozdelili aj túto bližšie neidentifikovateľnú časť koláča medzi ostatné položky, na bilbordy by vychádzalo zhruba 37,5% všetkých výdavkov a teda asi pol milióna eur.
Bilbordy boli rozhodujúcou časťou aj víťaznej kampane Petra Pellegriniho, pričom tento kandidát neposkytoval o nich vďaka neštandardne dlhej splatnosti faktúr žiadne informácie. Analýza finálnych dát od Kantaru však potvrdzuje náš pôvodný odhad, že tento kandidát výrazne prelomí finančný limit na výdavky, a to najmä kvôli intenzívnemu outdooru.
Čísla, ku ktorým sme sa v rámci snahy o verenú kontrolu dopracovali, sú však stále iba kvalifikovaným odhadom, keďže najväčšia bilbordová spoločnosť Big Media z portfólia finančnej skupiny J&T opäť neprezradila rozsah kampane jednotlivých kandidátov, ale len súhrnné čísla o predanej politickej reklame.
Podľa našich zistení mal Peter Pellegrini vonku bilbordy za 769-tisíc eur v cenníkových cenách. Po započítaní reálnych zliav, ktoré majú politici v tomto období, sme kampaň vyčíslili na minimálne 417-tisíc eur. Tento odhad považujeme stále za konzervatívny, keďže sme do neho nezarátali napríklad prelepenie reklamných plôch na nový vizuál s témou vojny na Ukrajine v úplnom závere kampane, alebo reklamu v bratislavskej MHD. Bilbordová kampaň Ivana Korčoka bola naproti tomu zhruba polovičná (cca 230-tisíc eur).
Peter Pellegrini tak v skutočnosti zrejme drvivú časť svojho oficiálneho volebného rozpočtu minul iba na jeden druh reklamy. Tieto odhady doposiaľ nikto kvalifikovane nespochybnil. Samotný budúci prezident argumentuje tým, že mal vďaka agentúre Creo Advertising výrazné zľavy. Oficiálne za bilbordovú kampaň po doplatení zvyšnej faktúry zaplatí maximálne 143-tisíc eur. Znamená to, že by mal oproti reálnym trhovým cenám dvojtretinovú zľavu, čo by bola vskutku mimoriadna cena.
Aj v takomto prípade by však bol podľa zákona povinný zarátať si zľavy do finančného limitu v podobe bezodplatného plnenia. V jeho záverečnej správe však svieti v tejto kolónke nula. Budúci prezident tak vlastne oficiálne žiadne mimoriadne zľavy nevykazuje.
Nelegálna kampaň
V reakcii na výsledky volieb sme museli skonštatovať, že budúci prezident zvíťazil síce v demokratických voľbách, avšak neférovým spôsobom. Kým Ivan Korčok sa podľa histórie jeho transparentného účtu aspoň pokúsil dodržať zákonný limit 500-tisíc eur na výdavky, u Pellegriniho takúto snahu vidieť nebolo a jeho kampaň stále jasnejšie smerovala k prelomeniu limitu. Po zosumarizovaní všetkých dostupných dát sme v Transparency jeho kampaň odhadli až na pravdepodobných 750-tisíc eur, on sám ju v záverečnej správe vyčíslil na 499,5 tisíc eur.
Aj v tomto celkovom sumáre možno hovoriť o konzervatívnom odhade, keďže sme do neho nezahrnuli napríklad fakt, že víťaz volieb v záverečnom vyúčtovaní nijako nezohľadnil, že mu kampaň organizovala vlastná strana. Vďaka tejto výpomoci mohol získať nepeňažný dar až v hodnote desiatok tisíc eur. Preskúmať reálnosť výdavkov by si okrem bilbordov zaslúžila napríklad aj jeho reklama v televízii a v tlači.
Ďalším sporným aspektom jeho kampane je, že najmä v prvom kole ju do značnej miery postavil aj na výkone jeho vtedajšej verejnej funkcie a teda predsedu parlamentu. V rámci marcových zahraničných ciest ho, napríklad, prijal maďarský premiér Viktor Orbán. Túto schôdzku potom Pellegrini využil v kampani, do sponzoringu statusu s videom o nej v slovenskom aj maďarskom jazyku investoval stovky eur, vďaka čomu sa príspevky zobrazili státisícom užívateľov siete.
Pellegrini si v kampani dovolil veci, pri ktorých podľa nás muselo byť jasné, že nie sú „v limite“. Naplno sa to prejavilo po prvom kole volieb, v ktorom prehral s Ivanom Korčokom (Korčok 42,5%, Pellegrini 37%). Kým Korčok v druhom kole s výdavkami brzdil, Pellegrini ju skutočne vygradoval.
V druhom kole sa rozhodol vydať druhé číslo jeho schránkových novín v miliónovom náklade, kde sa nám cez infozákon podarilo zistiť, že Slovenská pošta za jeho roznos vyfakturovala 50-tisíc eur.
Doobjednal si aj ďalšiu inzerciu v tlači. Posledný deň kampane (3.4.) mal celostranový inzerát v denníkoch Pravda, Plus jeden deň, Új Szó, v Novom Čase i jeho prílohe Nový Čas nedeľa. Kantar celú jeho printovú kampaň ocenil na 173-tisíc eur (cenníkové ceny). Pellegrini uhradil 39-tisíc eur (február, marec), apríl podľa transparentného účtu doplatený stále nemá.
Budúci prezident sa navyše rozhodol v druhom kole nakúpiť drahú televíznu reklamu v spravodajskej TA3 a najmä v TV Markíza. Kantar jeho televíznu kampaň nacenil na 286-tisíc eur (cenníkové ceny), Pellegrini zaplatil iba 35-tisíc. Do prime time v najsledovanejšej slovenskej televíznej stanici Markíza nasadil spoty v posledné tri dni kampane. Cenníkové ceny odvysielania 30 sekundového spotu po ôsmej večer na tejto stanici boli: 1. apríla – 27 942 eur, 2. apríla – 23 915 eur a 3. apríla – 22 379 eur.
V závere kampane tiež prelepil časť reklamných plôch spomínaným vizuálom so sloganom „Slovensko nepošle na Ukrajinu žiadneho vojaka“. Podľa monitoringu Kantaru už v apríli žiaden prezidentský kandidát bilbordy nemal zaplatené. Kandidát tak zmenil vizuál vlastne iba na pár dní, čo by pri komerčných cenách bolo taktiež nevídanou investíciou. Reklama aj na mimoriadne lukratívnych miestach, ako napríklad Prístavný most v Bratislave, visela až do volieb 6. apríla (vzápätí bola prelepená). Aj tieto okolnosti posilňujú aj ďalšie podozrenie, že aprílové bilbordy Pellegrinimu mohla zaplatiť strana Hlas v rámci paralelne bežiacej eurokampane.
Tretie strany
Po započítaní nelegálnych kampaní tretích strán v Pellegriniho prospech, od ktorých sa však budúci prezident dištancuje, možno o jeho kampani povedať, že bola miliónová.
Okrem vyššie spomenutého Extra Plus, v jeho prospech úplne nepokryte kampaňoval jeho bývalý kolega vo vláde, exminister Juraj Draxler (antikampaň Voľte s rozumom) či bratislavský podnikateľ Igor Cako (falošný web Korčok2024.sk a jeho propagácia). Pomohla mu aj Jednota dôchodcov Slovenska alebo Mesto Bardejov vedené jeho straníckym kolegom Borisom Hanuščákom.
Zarážajúce bolo, že platenú antikampaň voči Korčokovi na Facebooku v rozpore so zákonom viedli aj stranícki kolegovia Pellegriniho, vrátane ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka, pod ktorého spadá aj dohľad nad zákonnosťou kampane.
Dôležitý bol tiež príspevok strany Smer, ktorá Pellegriniho propagovala na mítingoch k MDŽ. Tie organizovala ako súčasť straníckej eurokampane. Pellegriniho domovská strana Hlas mu pomáhala nielen organizačne a účtovne, ale taktiež cez svoju súbežnú eurokampaň. Do nej nasadila bilbordy s mobilizačným motívom „Nedajme sa prehlasovať“ (výdavok na transparentnom účte Hlasu 86-tisíc eur).
Podozrenie, že Pellegrini mohol časť svojej kampane uhradiť cez eurokampaň jeho strany umocňujú aj niektoré potencionálne nafúknuté faktúry, ktoré sa v kampani Hlasu začali objavovať. Napríklad, 92-tisícová faktúra za „prieskum a analýzu tém“, pri ktorej navyše strana neuviedla prijímateľa, aj keď jej to zákon prikazuje.
Konflikt pri kontrole
Masívne prelomenie pravidiel volebnej súťaže, ku ktorému mohlo dôjsť, by malo preveriť práve Ministerstvo vnútra vedené Pellegriniho straníckym kolegom Eštokom. Ten sa spomína aj ako možný nástupca na poste šéfa strany. Takýto zjavný konflikt záujmov oslabuje už aj tak nie ideálne nastavenú štátnu kontrolu, ktorá pri skúmaní predošlých volebných kampaní postupovala skôr iba formalisticky.
V Transparency si napriek tomu myslíme, že štát by sa s takýmito očividnými nezrovnalosťami zaoberať mal a pripravujeme preto podanie na preskúmanie výdavkov oboch finalistov prezidentskej súťaže. Netransparentnosť a nelegálnosť časti víťaznej prezidentskej kampane podkopávajú dôveru verejnosti v demokratickosť a férovosť volieb na Slovensku. O to viac, ak by sa ukázalo, že takéto konanie nebude mať pre budúcu hlavu štátu žiadne následky.
Nie menej dôležitá je potreba opraviť pravidlá prezidentskej volebnej súťaže. Tie majú korene ešte v roku 2014, kedy ich presadila strana Smer sčasti aj ako „lex Andrej Kiska“. Reagovali nimi aj na fakt, že verejnosti pomerne málo známy podnikateľ dokázal v prezidentských voľbách aj vďaka miliónovej kampani poraziť úradujúceho premiéra Roberta Fica.
Kým limity pre iné typy volieb, boli v roku 2014 nastavené viac-menej zmysluplne, polmiliónový limit pre voľby prezidenta bol evidentne nízky, čo sa potvrdilo v oboch nasledujúcich voľbách (2019, 2024). Slovensko potrebuje pravidlá volebnej súťaže, ktoré zabezpečujú rovnosť príležitostí a vytvárajú predpoklady pre zdravú konkurenciu medzi politikmi. Zachovanie status quo v tejto situácii nie je obhájiteľné.
Ľuboš Kostelanský
Ak považujete kontrolu financovania politických strán a férovosť kampaní za dôležitú, podporte, prosím, našu prácu aj Vy. Ďakujeme!
Analýza vznikla vďaka podpore EMIF
Zodpovednosť za akýkoľvek obsah podporený Európskym fondom pre médiá a informácie spočíva výlučne na autorovi/autoroch a nemusí nutne odrážať stanoviská EMIFu a jeho partnerov, nadácie Calouste Gulbenkian a Európskeho univerzitného inštitútu. https://gulbenkian.pt/emifund/disclaimer/
